Guilty pleasures, sračky a NOFX

Každý z nás má v muzike nejaké tie "guilty pleasures". Niektoré sú guilty viac než iné a niekto by povedal, že po dvanástich rokoch počúvania punku by z toho jeden mohol vyrásť. No NOFX nevyrástli tiež. Od poslednej plnohodnotnej dosky ubehli štyri roky, čo je v prípade NOFX najdlhšia doba v ich histórii. K tomu ešte vymenili producenta, otázkou teda je, či na to po troch dekádach ešte majú.

Od releasu War on Errorism to šlo kvalitatívne skôr smerom dole, aj preto som bol voči First Ditch Effort skpetický. V tom čase mali čo povedať hlavne politicky, a tak je zaujímave počuť, ako sa od vtedy NOFX zmenili a natočili na ich pomery až netradične emotívny, osobný a vyzretý album.

Otvára ho príznačne nazvaná Six Years on Dope a hneď počuť závan nostalgie. Rýchla skladba, ktorá pripomína viac ich hardcorovú stránku zo starších čias. (Vokál gitaristu Erica Melvina by sa mohol v skladbách objavovať častejšie.) Na podobne "sebadeštrukčnú" nôtu sú ladené California Drought alebo Oxymoronic, s vtipnými narážkami na farmalobby, do rovnakej skupiny patrí aj jedna z naj skladieb I Don't Like Me Anymore. V I’m A Transvest-Lite sa Fat Mike venuje osobnej téme, no málo kto to dokáže tak ako on na pomedzí priblblého humoru a serióznosti, čo sa v podstate týka väčšiny materiálu. Druhá polovica má melodicky pozitívnejší zvuk (Dead Beat Mom, Bye Bye Biopsy Girl a jedna z lepších It Ain't Lonely at the Bottom), a keď už emotívne, tak poriadne aj s piánom na konci ako pocta zosnulému spevákovi No Use for a Name. Rovnováhu nastolí pesimisistická vyhliadka do budúcnosti, o ktorej screamuje Mikeova dcéra - Generation Z.

Niektoré kapely sa nikdy nezmenia a "vyhoria", niektoré sa zmenia a stane sa z nich sračka. NOFX aj na First Ditch Effort hrajú stále ten istý energický punk, ktorý od nich toľko kapiel okopírovalo. Solídny album.