Jazda hore a dole s Biffy Clyro

Škótske trio Biffy Clyro vypustilo do sveta po troch rokoch svoj album číslo sedem. Keď ste na scéne tak dlho ako táto trojka, nie je ľahké byť stále inovatívny a zároveň si udržiavať vysoký štandard, na ktorý sme si u nich zvykli. Frontman Simon Neil pred albumom povedal: „Vôbec prvýkrát sme sa poriadne hrali s programovaním, takže skôr než to osoliť gitarami a skreslením sme sa rozhodli skúsiť iné spôsoby, ako našu hudbu zintenzívniť.“ Vraj ovplyvnený aj hiphopom sľuboval Neil veľké veci. Kapele balansujúcej na pomedzí rôznych žánrov alt rocku, sa to podarilo tak z polovice.

Otváračka Wolves of Winter začína sľubne, pomalým nástupom, výkrikom We are wolves prechádza do tvrdšieho gitarového riffu až do pomalšieho hymnického refrénu, ktorý si Biffy za tie roky tak osvojili. Friends and Enemies v slohách pripomenie zvuk U2 a následne si zase veľkolepo zanôtia v refréne. Na konci skladby možno zaujme detský zbor. Jeden z vrcholov albumu prišiel celkom skoro, jedna z lepších skladieb Animal Style je jednou z mála na albumu, ktorá sa drží rýchlejšieho tempa a hutnejších riffov od začiatku až do konca. V refréne si vypočujeme aj trochu gýčového „u u uuu“. Wolves a Animal Style by mohli byť perfektnými koncertnými skladbami.

Balada Re-Arrange a akustická Medicine sa ani zďaleka nechytajú na minulé počiny podobného typu. Pri polovici albumu je už jasné, že kapela stavila na hru s dynamikou striedania rýchlejších a pomalších songov. Trochu temnejšia Flammable je predohrou pred najrýchlejšou a najenergetickejšou skladbou On a Bang. Svižné bicie, ostré gitary a zvraty, trochu nostalgie za prvými albumy. Prekvapujúco ale vtipne potom pôsobí Small Wishes. Až folková skladba s textom „the lizard shit and held it under our nostrils“ je muzikálne najodvážnejšou. Howl je takým typickým, rýchlejším rádiovým hitom, takže prečo nie. Medzi osobnejšie balady (ktorých je dostatok) zapadne aj posledná People.

Dva solídne songy sa nachádzajú ako bonus na deluxe verzii albumu. Posledná vypalovačka In the Name of the Wee Man by si zaslúžila miesto medzi zvyškom albumu, keďže niektoré skladby určite prevyšuje aspoň svojou výbušnosťou.

Ellipsis je trochu jazdou hore a zase dole. Rýchle songy sú prekladané pomalými, napätie a energia strieda uvoľnenie. Po megalomanskom dvojalbume Opposites prišiel Ellipsis, ktorý je zvukovo trochu experimentálnejší a určite hlavne textovo a pocitovo taktiež osobnejšou výpoveďou, pričom u poslucháča, zanecháva zmiešané pocity. Biffy Clyro sú stále kapelou, ktorá má čo ponúknuť. Album nesklamal, no vzhľadom na vyhlásenia sa dalo čakať hudobne viac.