Keď sa The Streets hanbí v kúte - Sleaford Mods

Zdravo arogantný, politicky nekorektný, chýbajúci hlas robotníckej triedy s minimálnou produkciou, lo-fi drumové patterny ohlodané na kosť, zato maximálny predmestský akcent a najlepšie basové linky od dôb prvej vlny post-punku.

Pri prvom počutí Sleaford Mods ma napadli Young Marble Giants a ich prístup za málo peňazí veľa špásu. Občas sa mihne naivný riff ako z detských kláves, ale fakt iba občas, a námatkovo vysamplovaný hlas, aby sa nepovedalo. Niekedy sú naprogramované bicie natoľko skreslené, že som si nebol istý, či je to zámer alebo mám niečo so sluchátkami. Mark E. Smith sa vytešuje, že má ďalšieho zbastardelého nasledovníka, Dan le Sac vs. Scroobius Pip majú serióznu konkurenciu a The Streets sa hanbí v kúte. Street poetry ako vyšitá, radšej si zapnite sarcasm detector: „... you got a fuck-walk and a cheesy passion for the fuckin' records stores, Sonic Youth fan/MBV, if you like feedback that much get a job in the council.“ Na bandu, ktorá sa ešte pred pár rokmi topila v bazéne myspaceových neplavcov úctyhodný výkon, ale pozor, nevaria z vody, ich komixové vzory, o ktorých si čítali v puberte po nociach pri masturbovaní, pochádzajú skôr z dokov na brehu rieky Hudson, kde si kartel Wu-Tang chodí po svoje zásielky koksu ako do zaprášených poličiek vetešníkov zbierajúcich raritné bluesové nahrávky povodia Mississippii.

Toto je presne ten hip hop, že keď sa budú tvoji HC/punk kamoši prehrabávať medzi tvojimi sedempalcami a objavia tam Sleaford Mods, tak ťa nevysmejú. Po minuloročnom prelomovom albume Austerity Dogs si aj pisálkovia v Spojenom kráľovstve začali pomáhať nálepkou punk-hop. Potom vyšlo pár EPiek u renomovaných nezávislých značiek ako (K-RAA-K) a Matador a vo februári šupli na svoj bandcamp povianočnú kolekciu singlov Chubbed Up. Jedna pecka za druhou, Jobseeker, Black Monday, Jolly Fucker, kto zabil Bambi? Jasné, zabudol som, všetci hráte na gitare ako Kurt Cobain, jazdili ste na skejtoch a prestali ste brať drogy. Kto pozeral britský seriál Misfits a prechovával sympatie k postave Kelly, príde si na svoje, minimálne v počte použitých "fok off, cuntz, wanker, bollocks", hrajú spoločnú ligu. Prízvuk Jasona Williamsona starajúceho sa o lyrickú stránku je silnejší než 12-ročná škótska whiskey a rap ostrejší než britva, ktorou sa holil Joe Strummer. Kto by potreboval ešte ďalšie filmové prirovanie, možno nezastaviteľný psychopatický kecálek z Naked od Mikea Leigha je asi najbližšie tomu, o čom je reč. Zombíci tweetujú, zatiaľčo Andrew Fearn (druhá postavička tejto tragikomickej dvojice zodpovedná za tučné beaty) nakladá jeden plnokrvný podmaz za druhým, počas vystúpenia si vystačí s primitívnym pustením tracku z notebooku a už len usŕkava z piva, fajčí elektronickú cigu a kýve hlavou, ako keby sa nič nedialo. Onyx pre chudobné 21. storočie, menej hustlingu, ale širší záber tém, hlavne tých dotýkajúcich sa kritiky spoločnosti a hudobného biznisu. Nakoľko je celý ten kontrastný štýl týchto štyridsiatnikov spoločne s nízkonákladovými klipmi prvoplánovou súčasťou premyslenej image, neviem posúdiť. Ležérnosť vs. naliehavosť, jeden ošiltovkovaný vo vyťahanej mikine, druhý s prísnou ofinou a nabrúsenými límcami jak vystrihnutý z Quadrophenie.

Divide & Exit vypustili na konci apríla na Harbinger Sound, labeli, ktorý sa špecializuje na "weird avant-punk, noise, etc" a nesklamali, latku držia kurva vysoko, rozdeľujú a panujú a zdaľeka neodchádzajú, skôr nadelili a nás nechávajú hladať únikový východ pred tou záplavou slov. Tied Up in Nottz, Liveable Shit, Under the Plastic, slová naspeedovaného Willamsona hryzú, pľujú a bičujú všetko, čo im príde do cesty, flow zabíja fiktívnych nepriateľov. Raz surrealistický, raz až na dno konkrétne realistický prúd myšlienok. Tito parchanti ma bavia, aj keď im rozumiem každé druhé slovo, aspoň častejšie listujem v urban dictionary. Viem, že native speaker si užije oveľa viac všetky tie nuansy a zasadenie do reálií a situácie súčasnej Británie, kde genarácia, ktorá bola súčasťou pôvodného hnutia mods zažíva prepad životného štandardu, ale nasrať na Noela Gallaghera a britpop. Who gives a fuck about yesterday's heroes!