Kompromis medzi nutným a chceným - Carnival Youth

Príbeh o anglicky spievajúcej kapele pochádzajúcej z východného bloku, ktorá sa presadí smerom na západ, nemusí byť nutne oxymóronom. Stačí sa presunúť 1 400 kilometrov severovýchodne od nás, lebo je to práve Lotyšsko, odkiaľ štvorica Carnival Youth pochádza. Ich nový, v poradí druhý album Propeller má byť tým prelomovým.

Je zároveň prvým, na ktorý si môže kapela nalepiť svoje nedávno získané víťazstvo v rámci EBBA (European Border Breakers Award). Hoc ste o takej cene nikdy nepočuli, vedzte, že v minulosti si podobné nálepky dali robiť aj MØ, Disclosure či Mumford and Sons. Popri proklamovaní kvality v podobe prirovnaní Carnival Youth k renomovaným indie menám, aj keď mám pocit, že spomínať v tej súvislosti Arcade Fire je dosť mimo, by sa nemalo zabúdať, že v ich pesničkách je v prvom rade niečo zvláštne príťažlivé. Napokon veľmi podobne, ako to bolo pár rokov dozadu pri ich rodákoch Brainstorm či napríklad poľských Myslovitz.

Podstatnou správou o novom albume Propeller je, že v porovnaní s dva roky starým debutom No Clouds Allowed sa kapela posunula. Menej mladíckej energie a viac singlového potenciálu, ktorý je však niekedy na úkor úvah o neoriginalite. Napriek tomu všetkému je isté, že skladby ako Connection Lost, Hunting for the Sun, Surf či Flowers by mali byť hymnami festivalového leta 2016. Našťastie Propeller toho prináša viac. Skupinu skladieb, ktorá k úspechu existencie nepotrebuje nutne priamočiary spevavý refrén a presvedčivý zvuk. V prvom rade najlepšia na albume štvrtá 1Q7/4 s gitarovou vybrnkávačkou, za ktorú by sa ani Thom Yorke nehanbil, či piata Fooling Myself s takmer až postrockovým záverom, alebo záverečná dvojica Youth Is Gold a All the Time Is Mine. Propeller je kompromisom. Niekde na pol ceste medzi tým, čo kapela musí robiť, aby prerazila, a tým, čo by chcela robiť, bez ohľadu na možný výsledný záujem.