Grupač vytvoril citlivú dokumentárnu sondu, ktorou nahliadame do sveta rezervovaného, no o to autentickejšieho undergroundového hudobníka Petra Varsavíka.
Nie je to prvý raz, čo režisér Kristián Grupač čerpá z života a diela Petra „Varsa“ Varsavíka. Názov a soundtrack surrealistického hudobného filmu Otváram dvere a neviem, čo sa s nimi deje... (2021) vychádza z albumu Kysucký postindustriál (1997) grungovej zostavy 0tras, ktorú Varso vedie. Hlavná postava Crimson vo filme trpí diagnózou U12 - nesmrteľnosťou. Po sérií náročných testov vzdáva svoju snahu o smrť, ide do krčmy. S rovnako chorým Varsom si v nej sťažujú na trpký osud, iskra do očí sa im vráti až pri pár pivách a fascinácii z 12-strunových Telecasterov a dlhočizných halov.
Táto debata by zapadla aj do aktuálneho dokumentu Varso. Ten nás v ňom tiež berie po krčmách, ale aj na nostalgickú prechádzku po sídliskách mrazivej Čadce, v ktorej pobýva celý život. Sprievodca je to apatický a málovravný, o turbulentnom živote sa dozvedáme z úst ostatných - kolegov, dlhoročných kamarátov alebo fanúšikov, z ktorých jeden nešetrí chválou a nazve ho miestnym Cobainom. Na podobné Varso reaguje s kamennou tvárou: „Ja som len taký obyčajný.“
Jeho neobyčajnosť je v snímku doložená niekoľkokrát. Počuť riaditeľa festivalu Pohoda Michala Kaščáka vyzdvihovať jeho bytostné muzikantstvo, Ľuboslav Petruška (Chiki Liki Tu-a) ho zas vymenúva za gitarový vzor, mimo surového rocku si Varso struhol aj jazzovú spoluprácu so skladateľom Mariánom Vargom. Grupač vyťahuje i archívne zábery z brnianskej bigbandovej performance vedenej Zdeňkom Plachým Těžké doby, bez taktu (1997), kde Varso pred vojenským zborom skáče po gitare, láme jej hrdlo, čo nebolo o nachádzaní nového zvuku, ale o sebatrýzni.
Dôležitou postavou je kolega a dlhoročný kamarát Július Fujak. V sedemnásťročnom Varsovi spoznal obrovský talent, no nezanevrel na neho ani počas intenzívnych psychických kríz. Bolo to bezpečie Fujakovej chaty, v ktorom sa rehabilitoval, no najmä vypisoval zo svojich duševných ťažkostí. Vznikla na nej jeho typická „otrasovská“ razancia a poetika.
Aby bolo naozaj každému jasné, že apatia je pre Varsa len obranným mechanizmom, berie nás Grupač do skúšobne, skupina nacvičuje k 30. výročiu svojho vzniku. Zábery sú skvele natočené, je škoda, že nemožno zo skúšky vidieť viac. S gitarou v ruke a za mikrofónom Varsavík ožíva, jeho prsty majú ku kŕčovitej statike najďalej, z hrdla sa mu stále rinie explozívna revolta. 0tras je tiež plne pri sile, akoby plynulo nadväzoval na 90-tkovú šnúru.
Finálna pätnásťminútovka je režisérsky zvládnutým klimaxom. Prepájané sú zábery zo spomínaného koncertu s tými archívnymi, čím vzniká pútavá audiovizuálna koláž. Občas je pri zlievaní náročné určiť, či sa prizeráme aktuálnemu setu alebo nie, no predostretá bezčasovosť je účelná, Grupač ňou akcentuje, že Varsovo dielo je aj po rokoch stále živé. V crowde sa miesia starší, ktorí možno nezastihli 0tras pri jeho kariérnom vrchole, s tými mladšími, ktorých musela nekompromisná naliehavosť osloviť až sprostredkovane. „Nech to radšej prestane!“ kričia všetci spoločne, no na skupinu tým nemieri nikto.
Grupač vytvoril citlivú dokumentárnu sondu, ktorou nahliadame do sveta rezervovaného, no o to autentickejšieho undergroundového hudobníka Petra Varsavíka. Nie je to portrét rockstar, ale človeka, ktorý si hudbou razil cestu aj cez vlastné chmúry. Film nepôsobí ako zakonzervovaný odkaz kysuckej mini-scény, skôr ako čerstvá spomienka, ktorá stále žije svojim životom. So zmyslom pre detail, prirodzenú gradáciu a jemný sentiment zachytáva okamihy, ktoré by zapadli prachom. Pripomína, že odkaz nezanechajú len mená z veľkých pódií, ale aj veľavravné hlasy z okrajov.
Zarážející je, že opatrnost se neomezuje jen na kontroverze, snímek míjí i témata, která by mohla fungovat bez většího rizika. Jeho boj o prostor na MTV, která v minulosti nedávala prostor Afroameričanům, tu je jen naznačený, nikdy opravdu rozvinutý...
V pilotním singlu Days We Left Behind nové desky vzpomíná jeden ze dvou přeživších členů Beatles na černobílou minulost. Tušení, že na stará kolena vsadil na čistě nostalgickou notu, je však v kontextu celé desky rozprášeno a na vzniklé mlze se objeví duha. The Boys of Dungeon Lane odhaluje víc než jen vzpomínky – je to mozaika příběhů a pocitů, melodií i zajímavých harmonických vybočení.
Nekompromisní sbírka Love, Diskito potvrzuje celkový posun v tvorbě a projevu, který určitou část fanoušků možná stále překvapuje, zároveň platí, že by nahrávce prospěla větší zvuková nápaditost a lepší uchopitelnost skladeb.
Fakemink dokáže rapovat na jakýkoli beat, adaptovat se na různé styly, ať už je to witch house, grime nebo hyperpop. Vše si při tom produkuje sám, a to mu dovoluje umně přepínat mezi chvástáním a zranitelností, někdy i v rámci jedné skladby.
Zřetelná je potřeba reflektovat rozpory mezi vlastní představou o správné životní cestě a tlakem hektické, rychlým dopaminem posedlé doby.
Kohout je hodně o odhalování slabých stránek a taky prostupování literárních zápletek a skutečného života – tohle téma seriál nenadužívá, nepouští se do intertextuálního chytračení.