Len planý poplach: The Glitch Mob

Čo je najväčšou záhadou na tomto diele, sa netýka procesu realizácie, ani dídžejov zoskupenia. Najzáhadnejším faktom sa stáva podozrivo vlažná pozornosť zo strany poslucháčov. Kde to väzí, že tejto divej odrode indietronického glitch hopu sa ušlo toľko exaltovaných bliakaní o neoriginálnom nástupe na scénu?

Nuž, dnes z niekdajšej pätice trojica Ooah, Boreta a edIT, ktorí sa ušľachtilým krížením elektronických vplyvov dopracovali za štyri roky k debutu, o ktorom je tu reč, si dovolila inšpirovať sa losangeleskou, teda domácou beat scénou. Počastovali tým niekoľkých silných fanúšikov tejto kultúry, ktorá im vzápätí vystrčila nemálo odmietavých prostredníkov na všetkých frontoch. Nespravili nič také, čo by nebol spravil Flying Lotus, ozývalo sa. Toto je veľmi slabý výkon, prikykovali iní.

Čas plynie; ubehli tri roky od doby, čo sa na hladinu on-line zinov vyplavila zdochlina na cti utrhaného počinu, a všetko je – aspoň pre mňa – inak. Nespomínam si, koľkokrát som presne čítal výroky pojednávajúce o zhola nulovej estetickej hodnote Drink the Sea. Prevažne boli podopierané nízkou originalitou, sťažnosťami na skromné vybočenia, ktoré by nejako okorenili robotický sound, narážky a urážky na podprahovú evidenciu wonky a tak ďalej a tak podobne. Stále sa márne snažím prísť na to, v čom tkvie taký pretlak nespokojnosti. Pretože, na počudovanie, Drink the Sea si popri drvivej väčšine nahrávok kultivovanej odrody glitch hopu nepestuje imidž na prietrži samplov a neuveriteľne pozornosť odvádzajúcich vsuvkách. Keď si americkí Hui, Dui a Lui nastavia na začiatku atmosféru horúcej tropickej noci, pôjdu do nej stále hlbšie a hlbšie, až dokým sa v nej stanú neviditeľnými. Na moje obrovské prekvapenie, žiadne preplácané tropical efekty sa nekonajú. Všetko sa rezko kolíše medzi inštrumentálom a priliehavo krojeným taktom dubstepu. Toto chce nekresťansky dobré audio!

Vnútorný hlas sa beštiálne rozbíja a otvára expedíciu do tmavých kopcov nočného predmestia. Vyhovuje mi spodná poloha, ktorá poskytuje bohaté možnosti a preväzuje vyslovene každú sekundu do ucelenej minutáže. Tesne za jej polovicou sa zaskvie hlas elektronickej umelkyne Swan, ktorá za normálnych okolností vystupuje predovšetkým so zoskupením Pair of Arrows. S precíteným, mierne ublíženým hlasom sa vkráda do neprerušovaných glitchov a bass dropov pri interpretovaní jemne cynického a trpko melancholického textu o nádejnej náprave vzťahu. Je nutné uznať, že po opakovanom počúvaní sa začnú aranžmány jeden na druhý ponášať, no viem si živo predstaviť, ako rozhádzaný by bol výsledok, keby tak tomu nebolo. Na Drink the Sea mi nechýba ani (twee) skwee, ani viac škrabkavého wonky a vonkoncom ani kontinentálny house. Všetko je v ňom posadené tak, aby to bolo akurátne heavy.

Podľa všetkého bolo to rozhorčenie len planým poplachom. Drink the Sea sa triezvo drží svojich zásad a s výnimkou mathrockových stredných polôh príliš neriskuje. Nebol by som mal za zlé tým, ktorí tvrdia, že beatom na zmieňovanom albume chýba hlbšia myšlienka, keby mi objasnili, v ktorom inom môžem niečo také nájsť. Kontemplovať pri dubstepe je totiž vždy to pravé.