Rudi Zygadlo. Popri tom papal LSD.

Bezprizorné bujačenie elektronických žánrov je trochu otravné. Na dubstep sa už nedá pomaly pozrieť bez clony mastných vlasov a hipster okuliarov a na každý deň tak pripadá nová (de)forma s neutíchajúcou ozvenou dňa predošlého. Rudi Zygadlo, ako novodobý škótsky elektronický skladateľ, rozumne recykluje všemožné pozostatky dubstepu a iných, ktoré sú pre znesiteľnejšie prijatie roztriedené do chlievika post-dubstepu. V praxi to znamená, že nepríjemný feeling z elektricky vysekaných taktov a rozmixovaných hudobných plôch sa začína vzďaľovať pocitu naopak obutých drevákov. Namiesto toho smeruje k živému hlasu, pestrosti jeho foriem a - čo je najdôležitejšie - k osobnosti autora.

Rudi Zygadlo (ďalej len Rudi) je primárne spevák, s väčšou knižnicou ako egom. Pred dvoma rokmi sa rozhodol presťahovať do berlínskeho elektronického dúpä, kde namiesto vodky nasával atmosféru nemeckých skladateľských velikánov a predstavoval si, ako jedného dňa zloží skladby pre všetky múzy gréckej mytológie. Popri tom papal LSD. Do svojej hudby vnášal čoraz viac životných prvkov - klavír, harmoniku, zbor - a vytváral tak svojskú inteligentnú formu hudobného života napojenú na korene post-dubstepu. Romantickosť Rudiho albumu Tragicomedies tkvie však v tom, že pri jeho počúvaní na všetky predošlé žvásty zabudnete.

Úvodná klavírna balada Kopernikuss so zborovými variáciami Rudiho hlasu v pomalom tempe plynie spolu so dvíhajúcou sa oponou. Uzatvára ju pokojná klavírna pasáž preklikaná tichom, v ktorom počujete svoj vlastný dych. Rudi vchádza na scénu. Spieva o stratenej láske a prináša so sebou uragán klavírnych čiastočiek rozkrútených ako káča vo víre ozvien. Žiaden rytmus visiaci vo vzduchu, len občasný náznak klopýtajúceho rytmu. A má to silu, pretože skladba Melpomene (grécka múza spevu) odráža humánne zachádzanie s nehumánnymi prvkami. Elektronické úpravy nehrajú prím, ani nepredstierajú stromy v pozadí, ale sú organickou súčasťou celku. Vtip je v tom, že Rudi rozkladá a znovu skladá tieto fúzie tak, aby sa navzájom podporovali a vynikali. Má v tom poriadok.

V treťom tracku Russian Dolls sa ohlasuje rozpukaný takt a všadeprítomný klavír naberá barokové rozmery. Neustála hra s matrioškami hlasov je zrejme Rudiho hlavným číslom, pretože je prítomná v každej skladbe, ba niektoré pozostávajú len z pestrosti a čistoty hlasových prechodov (An Introduction).

Žiadna „ruka hore“ sa nekoná. Ani podprahové opakovanie rytmov a motívov do zblbnutia. Všetko je prešpikované kúzlom pokazenej hracej skrinky a Rudiho citom pre detail. Len tak sa dá vysvetliť ľahkosť a harmonické prechody nálad v skladbách.

Rudi má z toho srandu, moduluje nielen hlasy, ale i fyziologické posolstvá (au) a komické pohmkávanie - Domino Quivers.

Skladba nesúca motív serióznej životnej otázky má preto pri počúvaní poloúsmevný efekt. A to nech ste kdekoľvek. Rýchlosť a plynulosť, s akou Rudi mení kostýmy z tragických na komické je takmer nezachytiteľná. Vypĺňa tak všetok hudobný priestor, zahlcuje, ale neohlušuje svojimi miestami infantilnými až geniálnymi postupmi.

Zarážajúce sú tracky, v ktorých je dotyk elektroniky tak jemný, že dokáže rozcítiť a priviesť k myšlienkam na ktorýkoľvek objekt milosti nejedného ignoranta. Pokazená skrinka je zázračne opravená a vyludzuje rozprávkovo čistý zvuk (Persephone).

Rudi svoju temnú post-dubstepovú minulosť predstavuje v albume len okrajovo skladbami, ktoré už povychádzali na EP. Catherine a Variously Made Man (ktorá, mimochodom, patrí medzi moje obľúbené) so svojimi zappovskými vyhrávkami a ironickou harmonikou sú ukážkou Rudiho inteligencie a zmyslu pre humor. Ním aj uzatvára celý humbuk na javisku.

Farebnosťou a veselým cinkaním celebruje, lyrizuje a otvára stále nové dvere, ktoré vedu do tých, ktorými sme vošli. Kúzelné predstavenie. Zabudnite na chladnosť elektronického náručia. Rudi Zygadlo vás s albumom Tragicomedies prinúti prehodnocovať jesenné citové straty i nálezy, postrapatiť niekomu vlasy či napísať do obľúbeného časáku. A je to fešák!