Vlastne skôr básní ako rapuje, stále však s citom, z bezodného šuplíka opakovane ťahá invenčný avantgardný jazz či futuro trapové produkcie, čo v ušiach držia roky.
Brno – Praha. Cestou lejsujem nového Earla knihou Možno si kúpim Bungalov od Vincenta Šikulu. Ani odstup dvoch generácií a niekoľko tisíc kilometrov oddeľujúcich Los Angeles, kde raper vyrastal, a nekonkretizovanú stredoslovenskú dedinu, nezotiera podobnosti. Na Live, Laugh, Love (2025) raper oduševnene spracúva novú, rodičovskú rolu a stratu otca, juhoafrického básnika. Šikulov protagonista by sa v adaptácii vloženej do dnešnej doby s albumom stotožňoval, prišiel o otca v lese, ktorého správcom sa neskôr stal, Sweatshirt sa vo svojom remesle tiež dosť potatil.
Na freudovské zívanie nie je čas. Thebe Neruda Kgositsile zvaný Earl Sweatshirt ako druhý z kultu desiatych rokov Odd Future zoberie federálny kapitál ľahučkým zemetrasením. Nie je to magnitúda Tylerovho minuloročného zvučenia preplnenej O2 arény alebo taká, ktorú by spôsobil leak ďalšieho nevydaného tracku od kolegu Franka Oceana. Komornosť Roxy raperovi pasuje o niečo viac: uprednostňuje krátke, nikam neponáhľajúce sa bary a monotónnejší prejav pred šoumenstvom. Vlastne skôr básní ako rapuje, stále však s citom, z bezodného šuplíka opakovane ťahá invenčný avantgardný jazz či futuro trapové produkcie, čo v ušiach držia roky.
Pred koncertami sa nad pódiom čnela projekcia blížiacich sa bodiek a zelene, biele reflektory dotvárali karaoke dojem, počas vystúpenia Sideshow sa nič nemení. Afroameričan s koreňmi v Etiópii pred pár dňami ohlásil druhý album Tigray Funk, ten by mal mať až 32 trackov. Kým nadeľuje, Sweatshirt pomáha DJ-ovi za pultom. Núka sa povedať, že pritom hypuje, no kudos je to tak ležérne ako práve počúvaná muzika. Zdarne si spĺňa účel, pomaly sa dostávame do potrebnej nálady, inštrumentály občas obkresľujú tie, ktoré dobre poznáme z katalógu hlavného MC-ho. Krátky set Sideshowa do minimalizmu dokáže vtesnať duchařinu i päste: „You know I´m locked with them killers/Drug dealers ´cross the globe.“
fotogalerii z koncertu najdete tady
Pauza netrvá ani dve minúty, Kgositsile si z backstageu zobral matéčko a vyzliekol mikinu, na tričku ukazuje v postironickej nôte potlačenú lesklú kravatu. Optimistickejší náhľad nahrane nepôsobí, je sebavedomý, má skvelý stage presence, malátnosť sa takmer úplne podvolí energickému stoicizmu. „The low hum of hunger had my stomach singing a song of/sadness, wishing that it wasn´t flat/Tonight we dining where?!“ Spomienky na biedu nevytesnil, vyzerá, že sebadeštruktívne bohémstvo nahradila jemná radosť, podľa všetkého aj starosť o deti, ktorým chce dopriať lepšie dospievanie.
V publiku vidieť zopár vystretých rúk s vinylmi, týči sa tu i Sweatshirtov debut Doris (2013). Letmo po tridsiatke už má vysiľujúcu cestu za sebou, no vyzerá, že mu dosť porástli pľúca a cez všetko sa naučil dýchať. Zaznie pár hitov tohto obdobia a prierez bangerov z iných albumov. Niečo úprimné a tuhé je cítiť vo vzduchu, hrá basa a vintagový sample v Shattered Dreams, ľudia sa pohupujú, kývajú hlavou. Celý svet sa bije, moshpit tu nepatrí.
Nedělní a současně závěrečný program festivalu Metronome, letos poprvé na letišti v Letňanech v Praze, se dále držel horka. Hudebně tentokrát vsadil zejména na indie popovou a rockovou notu. Tři stage zaplnila jména známá i méně známá, která Praze naplno odhalila svůj nemalý potenciál.
Pot ždímající počasí nepolevilo, lidí přesto s víkendem a headlinery přibylo, byť ne dramaticky. Hudební program na třech pódiích letiště v pražských Letňanech, kde se letošní ročník Metronomu koná poprvé po deseti letech fungování, během sobotního odpoledne gradoval a vyústil v dvouhodinovou show Nicka Cavea s kapelou.
Vyprahlé letiště, osvěžující průlet žánry a program, díky (i kvůli) kterému chybí rozhodování, na jakou stage se vydat. Pozvolný start se nesl v duchu letní pohody a zároveň festivalového očekávání těch, kteří si chtějí celou akci hlavně užít.
Aj zlá reklama je reklama, Fakemink do minút vypredal Roxy, po navýšení kapacity Sasazu.
Zpěv sirény Biancy Casady, stejně ohlušující jako strhující, podtrhlo zjevení komponovaného nástroje, na který se hrálo jako na skleněnou harmoniku a zároveň z něj trčely korpusy velikých trub.
Jednotvárnost se tedy Respectu i v letošním roce vyhnula obloukem, mimořádně příznivé bylo i počasí, ani hic, ani dešťové kalamity, nechyběly obvyklé požitky jako příjemní lidé, skvělé jídlo a podobně.