Psychicky chorých nemožno ignorovať (Výnimoční)

Francúzski tvorcovia Olivier Nakache a Eric Toledano sa preslávili spoluprácou na Nedotknuteľných (2011). Tentokrát sa na dva roky ponorili do života združenia, ktoré sa zaoberá ľuďmi trpiacimi ťažkým autizmom. Režiséri a scenáristi v jednom sa inšpirovali skutočným príbehom Stéphanea Benhamoua a Daouda Tatoua a natočili komediálnu drámu Výnimoční.

Bruno (Vincent Cassel) spolu s kamarátom Malikom (Reda Kateb) vedie organizáciu pre autistov, o ktorých sa iné zdravotnícke zariadenia nemohli dlhšie starať alebo ich nechceli prijať vôbec. Povahovo sú úplne rozdielni, dokonca vyznávajú aj inú vieru. Bruno je žid, Malik je moslim, no nijakým spôsobom sa to tu nehodnotí, ani nerozoberá. Ide im o rovnakú vec, a tým je udržať chod združenia. Svoju prácu berú ako vyššie poslanie, čo si vyžaduje medziľudskú kooperáciu, vysokú dávku trpezlivosti a množstvo obetovaného času. Opatrovateľmi sú mladí ľudia z okraja spoločnosti, pričom každému z nich je priradený jeden pacient. Vedeniu idú po krku úrady, oficiálne totiž nemajú na vykonávanie činnosti povolenie.

Zreteľná výzva smerom k spoločnosti je dotvorená viacerými apektmi. Kapacita priestorov združenia nie je dostačujúca, napriek tomu ich ustavične vyhľadávajú zdravotnícke strediská, aby si brali stále nových a nových pacientov, lebo sami nevedia, čo s nimi. Do toho všetkého ich sleduje zdravotná inšpekcia. No vedenie činnosť argumentuje tým, že systém celého zdravotníctva nie je z dlhodobého hľadiska autistom nápomocný. Nutnosť riešiť problém zdôrazňuje aj Brunov zanedbaný vzhľad, nulový súkromný život a neustále zvonenie jeho telefónu.

V kontexte tvorby Nakacheho a Toledana zosobňujú Výnimoční spojenie sveta chorých a zdravých, a zároveň apelujú na zmenšenie rozdielov medzi nimi, rovnako ako to bolo u Nedotknuteľných. Tam ale išlo o vozíčkara Philippeho ako jedinca, tu ide o mentálne ochorenie so záberom na väčšiu skupinu. V obidvoch prípadoch zdraví vytvárajú prirodzené prostredie pre chorých, pretože nechcú, aby sa cítili vynechaní z bežného života. To je vo Výnimočných zobrazené najmä na osude postihnutého Josepha (Benjamin Lesieur), ktorého sa snažia zamestnať v továrni s práčkami. Veselý podtón oboch snímkov sa tiež zhoduje, no zatiaľ čo scény v Nedotknuteľných sú humornejšie, tu je badať silnejší dramatický náboj.

Film Výnimoční sa zaoberá mentálne chorými, zároveň tvrdí, že ich nemôžeme skutočne pochopiť, no máme ich rešpektovať. Najväčšími plusmi sú herecké výkony hlavnej dvojice a scenár, ktorý neodhaľuje len princípy, na ktorom združenie funguje, ale aj osudy všetkých zainteresovaných (rodičov, zdravotníkov a ošetrovateľov). Vyjadruje silné odhodlanie, neutíchajúci optimizmus a bojovnosť za práva postihnutých, ktorí sú v drvivej väčšine vylúčení zo spoločnosti.