Shellac potrebujú približne polhodinu

"One thing I won’t do is buy a wine with a clever title. You know, like, Rusty Nail or Smelly Ass or whatever. Wines that are lame and gimmicky like that, where you know it’s someone who came into money and decided to make wine. I don’t buy them because I want them to fail. I mean, I know they will fail eventually, but I don’t want to be a part of it." Steve Albini

Kámo, neuveriteľné! Steve je albín, Todd trénuje, Bob fajčí westky a my sa vraciame k šelakovým platniam. V masakrálnom punkovom überzine Trhavina #4 som sa dočítal, že v Československu sme mali už pradávno domáce ričky na vinyly, a profesionálny šofér Ladislav Vodička bol pirát vačší než celé what.cd dokopy. To bolo niečo. Vtedy nikto nepotreboval promo CD, stream albumu pred vydaním ani žiaden zbytočný hype okolo dátumu vydania, lebo aj tak nechodíme stáť radu pred svoj obľúbený obchod s doskami. Dočkali sme sa výročného publikovania pôvodnych mixov In Utero, text o probléme s muzikou bol publikovaný pred vyše 20 rokmi a ten okuliarnatý čudák konečne rozpoznal všemohúce internety, presnejšie spotify, bandcamp a spol. ako novodobých spasiteľov hudby. Albini pokladá za najlepšiu vec od čias punk rocku, že môžeme globálne sharovať muziku zadarmo. Aha, dekáda, ktorá nastala po 2010, to sú totiž nové 80's, renesancia, vymienanie modiel na oltári undergroundu. Ale hovno. Keď je vojna u starého Albiniho, tak musí byť zásadne reč o meta-príbehoch, viac sa vždy dozvieme, čo všetko si pán nekompromisný inženír od mixpultu myslí o hudobnom priemysle, koho naposledy nahrával, aký analog gear je to pravé orechové atď. Viem, že po koncerte zleze z pódia a bude si predávať svoj merch, ale pod nosom nám z toho vzniká ďalšia bublina, ktorú naďalej nafukujeme omielaním rovnakých klišé a spoliehaním sa na to, čo nám poradia morálne autority.

Okrem live bootlegu Big Black mám od Shellac na LP iba Excellent Italian Greyhound, všetko krásne, minimalistické, lesklé, kupoval som to kvôli The End of the Radio, podľa mňa song, kde Albini definuje svoju filozofiu zvuku a prístupu k nemu ako nositeľovi myšlienky. No ale prečo nie sú v gatefolde podrbané texty? Punk is not your dad. Paradoxne, akoby som počul kamoša Dášu, „spievame si pesničky/ ale ich význam sme stratili/ a jedna lastovička leto nerobí“. Tak si pestujeme ďalej stereotypy, môžeme stahovať out-of-print 7", streamovať donekonečna, resp. pokiaľ sa nevybije na smartfóne baterka, kupovať jedničky a nuly, zbierať farebné LP, ale už ma moc nebaví to kecanie okolo. Možno potom začíname postrádať samotnú hudbu. To je dôvod, prečo sú lístky na koncerty drahšie - lebo potrebujeme hmatateľný zážitok, ktorý nám stream neposkytne, a ako sám Albini hovorí, kapela bez jediného predaného fyzického nosiča môže mať plnú sálu. Možno.

Čo teda odkazujú a dokazujú chlapíci „of North America“ po siedmi rokoch občasného nahrávania a sporadického koncertovania? Hudobne sú Shellac neoblomnou pevnosťou, značkový ostrý stop’n’go južanský mathrock, aký nehrá a ani nedokáže žiadna iná kapela, napriek snahám mnohých epigónov. Presnosť, zovretosť všetkých troch členov, ktorí si stále nechávajú priestor na expresívnosť nástrojov, je presne to, čím ma Shellac vždy priklincujú na pevnú zem. Kanadský hudobný žurnalista Vish Khanna si ako moderátor podcastov Kreative Kontrol pripravil pre Shellac zaujímavú úlohu, mali si ku každej skladbe na novom albume pripraviť jedno charakterizujúce slovo a krátky komentár. Odrazím sa od spomínaného rozhovoru a prejdeme si nietkoré záseky. Najvačšia sila Shellac sice nikdy nespočívala v samotnom songu, skôr v jeho dôraznom, bezočivom podaní a predvedení naživo, ale tvorivý proces pri sessions musí byť niečo výnimočné. Vyzerá to, akoby samotné texty vznikali pri rozhovoroch formou kolektívnej improvizácie o niektorých opakujúcich sa témach („konverzačné slučky“). A až s náznakmi konceptuálnosti albumu (motív neustáleho merania, pozorovania - skladby All the Surveyor, Mayor/ Surveyor, Surveyor) postupne vzniká originálna forma vyjadrenia skupinovej dynamiky (ako je to zvykom napr. u divadla Skrat, kde je budúca inscenácia tvorená hercami priamo na skúške dotváraním banálnych situacií). Toľko k titulnému songu Dude Incredible - pre tento bolo vybrané popisné slovo „monkeys“, opice, na ktoré chce niekto na ceste pralesom zaútočiť a len niektoré prežijú. Nemôžem si pomocť, ale záver s „refrénom“ hand over, hand over znie ako starý singalong od System of a

Down.

Napriek tomu, že chýbajú dlhšie, poslucháčovi sa prihovárajúce skladby ako na predošlých releasoch, máme možnosť dostať za odmenu návod, ako sa vyrovnať s obsedantne-kompulzívnou poruchou v skladbe Compliant, alebo skomprimovanú verziu Songs About Fucking v novom macho šate (tretia You Came in Me). Favorit (doslova) celého albumu - Riding Bikes, pocta kamarátstvu, spoločnému rozbíjaniu okien, zdieľaný pocit intimity a blízkosti, scéna ako vystrihnutá z Gummo (keď sa hlavní antihrdinovia vezú na bmx-och po širokej ceste amerického zapadákova loviť potulné mačky). Zmerať Zem od póla k pólu, úsmev do bezpečnostnej kamery, potom na omšu a spať. Číra inštrumentálna matematika podľa metronómu, The People’s Microphone, dohľadajte si, čo to vlastne ten ľudový mikrofón bol a na čo slúžil. Zdeformovaná repetitívnosť skladby dostane nový rozmer.

Shellac potrebujú približne polhodinu, aby znova dokázali, ako to vyzerá, keď bohovia z Olympu, ehm Chicaga zostupujú k smrteľníkom alebo Who walks the king's road? (Who fears a king?) Who fears a king? (Fuck the king!)... Son of a bitch squared!