SOHNovy záchvevy

Poznáte to (dúfam, že nie): urputná snaha odmietať nejaký cit spôsobí presný opak a vy sa cítite porazení vlastným snažením. Čo urobíte? Taký Toph Taylor aka SOHN nahrá album Tremors (záchvevy). A vyslúži si vďaka tomu zaradenie do rovnakej elektronickej žánrovej stajne, akú okupujú James Blake či How to Dress Well. Angličan prebývavší vo Viedni debutuje na prvé vypočutie introspektívnym albumom.

Hrdí sa tým, že ho nahrával len v najhlbších zákutiach noci a tvorbu prirovnáva ku Rubikovej kocke. Pamätám sa, že niektoré decka rezignovali a tie malé mrchy skrátka rozobrali a na poriadok poskladali. Rovnako k hudobnej produkcii pristupuje i sám SOHN a je to práve to, čím môže pobaviť a zaujať. Pretože presladených hláskov s R&B trilkami tu už bolo doaleluja a post-dubstep so svojím chladom prináša zmiešané pocity.

V nočnej tme sa teda hrbí muž, sústredene drobí každý záchvev na menšie čiastočky cinkavých beatov a vokálnych samplov. Roboticky osekané hlasy sú rytmickými a basovými barličkami a najviac sa v prázdnote zívajúcej medzi nimi vyníma čistý a nemenný hlas Topha Taylora. V mnohých skladbách to funguje perfektne (Fool, Lights, Artifice). Prinášajú skľučujúce vyznania duše, ktorá je lapená vo vlastnej nemohúcnosti. Až posvätné sústredenie a ponorenie sa do seba však niekedy pôsobí kŕčovito, akoby sa SOHN za každú cenu snažil vyhnať svojich démonov von. Aj za cenu trackov, ktoré sú vyslovene slabým a nevýrazným výkrikom do tmy (Veto, Paralysed).

Lipnutie na presnom elektronickom prepise svojich pocitov smútku a rozčarovania SOHN dokáže premrštiť do nádherných očistných záverov valiacich sa syntetických zvukov (Bloodfloows) a kovových beatov (Artifice). Zröntgenujú a zaručene objavia i poslucháčove slabšie miesta. „Emotions in motions motion us to wars,“ ako spieva Toph v Lights, zrejme si už nejednu takúto vojnu preskákal, no i preto mi nejde do hlavy jedna vec. Prečo potom poslucháča necháva trudnej melanchólií napospas? Napriek tomu, že by sa album v pokoji mohol nazvať i popový, ponúka len prst a berie pri tom celú ruku. SOHN ostáva v tme sám a hlboko ponorený do svojich vokálnych prechodov a emocionálnych slučiek. Rytmickosť skladieb, ba ani melodická otvorenosť nezapĺňajú pustatinu, ktorú zanechávajú. Pozitívne je, že ani SOHN to nevníma pozitívne a snaží sa z bezvýslednej naháňačky vlastných tieňov vyslobodiť hlukovými pasážami či občasnými deephouseovými odľahčeniami. Tremors nie je v žiadnom prípade prvoplánovým albumom, nemá príliš veľa hluchých miest a hoci prináša kŕč, ktorého rytmus sa môže ľahko zunovať, rozhodne stojí za to si ho vyskúšať.