Soundtrack k dystopickej realite (Spoiwo)

V roku 2016 spôsobili Spoiwo na Dunk!Festivale v Belgicku malú senzáciu. Nenápadná mladá kapela kdesi zo severu Poľska vybalila na hlavnom stagi sviatku skalných postrockových fanúšikov presne to, čo sa od žánru očakáva – pomaly vystavaný dramatický príbeh skrz inštrumentálnu gitarovú hudbu, nátlak na emócie i katarzné rozuzlenie. A samozrejme žiadne slová! Päť rokov po tomto úspechu má kapela vybudované slušné meno. Na konte majú vyše sto živých vystúpení po celej Európe, koncertovali s ikonami žánru ako 65daysdaysofstatic či Explosions in the Sky, dokonca zdieľali stage so Swans.

Píše sa rok 2021 a prvý odkaz Googlu pri zadaní hesla postrock poskytuje až príliš jasnú a strohú odpoveď na otázku, či je tento žáner mŕtvy. Áno. Istá dávka klišé k nemu patrí, ale zdá sa, že poslucháči sa už presýtili. Kapela Spoiwo pochopila, že je čas odpichnúť sa od zabehnutých postupov, ktoré kedysi fungovali. Martial Hearts je ďalšia zrejmá správa, tentokrát však o zmene, vývoji a pravdepodobne i ceste, ktorá kapelu k novej kapitole doviedla.

Album začína pesničkou Wild Eyes, ktorá poslucháča skrz dunivú elektroniku rýchlo uvedie do ponurej atmosféry. Už to nie je ten klasický očistný postrock s prírodnými motívmi, gitary a klavír sa vytratili. Pesnička pôsobí monumentálne, ako filmová hudba, je však nevtieravá. Album je opäť inštrumentálny, teda až na dve výnimky a zároveň najväčšie prekvapenie, pesničky Two Mountains a Wounds, v ktorých sa objaví spev. Slová sú však rozostrené, a preto vokály považujem len za ďalší nástroj na dokreslenie atmosféry.

Je ťažké odhadnúť, o čom je Martial Hearts tematicky. Nerada lepím vlastné interpretácie na hudbu, najmä keď mi autori poskytli len niekoľko oporných bodov, no z albumu cítiť chlad. Považujem ho za soundtrack k akejsi dystopickej realite, nie je však zrejmé, či sa jedná o nereálny sci-fi výjav alebo odkaz na zvláštnu a osamelú dobu, ktorú žijeme. Moju teóriu podporuje aj vizuál nesmierne vydareného abstraktného klipu k úvodnej pesničke Wild Eyes, v ktorom sa neurčitá postavička z umelých vlákien pohybuje v temnom čiernom bielom svete, ďalšia farba je len ostrá červená. Občas sa v zábere stretne s druhou postavou, je vcelku možné, že len s vlastným odrazom, obrysy postáv sa síce prekrývajú, no nikdy nespoja. A nakoniec sa rozpadne na častice.

Martial Hearts asi nepredefinuje žáner, ale je to solídny album. Je vyzretý, prepracovaný a hovorí príbeh aj o tom, ako veľmi sa dokáže kapela posunúť. A hoci je nefér porovnávať ho s predošlým albumom, keďže sú časovo i žánrovo vzdialené, som rada, že stále je počuť rukopis tej istej kapely, ktorá na koncerte v najbližšom možnom termíne vcelku určite opäť ohúri nejedného skalného fanúšika.