V horúčke a mieria presne (Black Eyes)

Dve rytmické sekcie, hardcorové besnenie šľahnuté free jazzom, častý exkurz do dubu, dvaja vokalisti prekrikujúci sa do rýchlych temp. Pre dookola omieľaný post-punk sú washingtonskí Black Eyes endemitom. Debutovali v roku 2003, odhodlaní hutným zvukom ventilovať spoločenskú frustráciu: nastavovali zrkadlo susedskému Bielemu domu, ohrádzali sa voči mainstreamovej konzumpcii, xenofóbii, sexuálnemu, ale aj slovnému násiliu. Svetu tým vracali všetok chaos, ktorý si nik nepýtal. Ešte pár týždňov pred vydaním druhého albumu sa skupina stihla rozpadnúť, po viac než dvadsať ročnej pauze nám na Hostile Design ukazuje, že do tretice všetko dobré nie je.

Kancelársky potkan z úvodnej Break a Leg by potreboval odpočinok. Usúdil tak jeho prihliadajúci sa kolega, keďže ho vída masturbovať pod stolom a pučiť si vyrážky nepatričné k jeho veku. Frenetický hlas ale naznačuje, že je rovnako lámaný, nespraví to ani chytľavý groove. Rád by si po práci v parku vystrel chrbát, no nemôže: „Public seating/ Is on my mind/ Brutalizing architecture/ Hostile design /Forced disalignment/ Of the sacral vertebrae/ Enforced confinement/ If you've got nowhere to stay.“ Či ho zlomila empatia voči bezdomovcom, alebo vystreľujúca bolesť v chrbte, je jedno, zošalel v sede, ako mal.

Comeback nesúrodej zostavy neprišiel z núdze, každý z jej členov zostal kreatívne činný, maľovali, robili DJ-ing, zakladali nové projekty či celý label. Najvýraznejšia zmena Black Eyes sa týka dikcie. Márne hľadať piesne ako Speaking in Tongues, ktorej jasný text o tom, ako často opakované slová strácajú význam, schválne vkladali do nekoherentných vokálnych prešmyčiek. Bez nich je ich sociálna kritika zrozumiteľnejšia, každé slovo padá na úrodnú pôdu. Krotkejší sú aj v hudobných podkladoch, tanečnejšie kompozície nebránia prechodom do mäsitého, siláckeho vypätia.

Napriek priamosti pätica odmieta byť úplne pochopená. Bohatí aj chudobní zomierajú rovnako, plynie z gréckeho tradičného popevku v Burn, Daniel Martin-McCormick, hysterickejší z dvoch spevákov, takýmto archaickým náhľadom na svet opovrhuje: „Kill your sweet parents back home, divesting from/Those who'd leave their life before it's begun.“ Popud odôvodňuje tým, aká nekritická je rodičovská generácia voči systému, ten núti aj 26ročného syna priplaziť sa raz začas z univerzity do detskej izby. Dala by sa vytknúť kultúrna apropriácia, no keď v singlu Pestilence zaznie palestínska sloha, naliehavé odsúdenie genocídy dostáva o niečo mocnejší klimax.

Hostile Design žiaľ v každodennosti zotrváva, Black Eyes sa teda pri nadväzovaní moc nevytrápili. Na rovnako nazvanom albume dokazujú, že ich nepredstieraný rapeľ na sebe ešte nemá patinu. Vedia robiť rámus, hoci ho očisťujú od zbytočných nánosov, alebo prevzdušňujú tanečnosťou. Možno je to účelné, akoby si uvedomovali, že presycovanie s prepätím patrí medzi nespočetné spoločenské neduhy.