Yard Act: Jedlo, hudba, sex

Yard Act z Leedsu zo začiatku mnohým internetovým fanúšikom možno až príliš zapadali do scény post-punkového revivalu. Bezpochyby za to mohol na prvý pohľad obyčajný hovorený prejav speváka so snáď najtypickejším anglickým prízvukom a menom, Jamesa Smitha. Jeho cynické aj tragikomické texty kritizovali a utešovali spoločnosť ponad post-punkové podklady. Vlastne to celé bolo až príliš anglicky surové, čo však učarovalo kritikom a tiež napríklad Eltonovi Johnovi, ktorý sa ku kapele dokonca pridal na remixovanej verzii ich tracku 100% Endurance. Na druhom albume sa rozhodli svoj zvuk rozšíriť o vplyvy disca a elektroniky. Po dvoch mimoriadne osobných platniach prichádza tretí projekt, s ním nádielka koncertov na letných festivaloch a jesenná headline tour. Pri tejto príležitosti sa rozprávam so spomínaným frontmanom, ktorý sa ku mne prihovára z pohodlia svojho londýnskeho gauča. O novom albume, kapitalizme, umení – od Marka Fishera po Eltona Johna.

Rozhovor nahrávame uprostred oznámení k novému projektu, v tomto štádiu je o ňom vonku len veľmi málo informácií. Nechcem sa baviť o vašom poslednom albume; otázok o ňom máš už určite plné zuby. Vieš mi nejak priblížiť a špecifikovať nadchádzajúci tretí album Yard Act?

Volá sa You’re Gonna Need a Little Music, oznamujeme ho tento štvrtok. Nahrávali sme ho s Justinom Meldal-Johnsonom medzi Leedsom a Los Angeles, čiže má v sebe dážď aj slnko. Je to kombinácia najtemnejšej aj najsvetlejšej hudby, ktorú sme kedy nahrali, a tieto dve polovice sa nádherne dopĺňajú.

Prvý album Yard Act si v minulosti opísal ako extrospektívny, druhý potom ako naopak introspektívny. Ako do tejto dynamiky zapadá You’re Gonna Need a Little Music?

Opísal by som ho ako impresionistický. Určite som nikdy nenapísal nič osobnejšie, zároveň však nikdy nič tak málo detailné, zameral som sa na intuíciu a emóciu tak, ako som to predtým nedokázal. Myslím si, že to prišlo s tým, že som dospel a pochopil lepšie svoju pozíciu vo svete a tiež som pochopil, že hudba a umenie nemusia vždy dávať jasné odpovede, s tým som na prvých dvoch albumoch bojoval. Tentokrát sme si s kapelou dovolili lyricky aj inštrumentálne experimentovať s nejasnými interpretáciami. Keď si prečítaš knihu a na konci ti na všetko odpovie, nemusíš ju znova čítať, no keď máš na konci viac otázok ako odpovedí, chceš si ju prečítať znova. Pochopil som, že hudba môže fungovať rovnako. Svet je v poslednej dobe jedna veľká fikcia, monokultúra prestala existovať, prišlo AI, klamstvo dominuje politike, ale aj nám ako takým. Ako ľudia sme si podľa mňa uvedomili, že nemá zmysel hľadať skutočnú pravdu, lebo pravda samotná je skôr mýtus. Naša nová doska sa s týmto konceptom dosť zahráva, pozerá sa na veci z rôznych perspektív, je tam mnoho veršov, ktorým stále nerozumiem ani ja sám, tiež mnoho takých, ktorých zmysel sa asi nedá úplne ľahko nájsť a ani ho tam hľadať netreba.