Zmar a utrpenie? To čakal zrejme málokto...

Všetko je nájdené... V čase

Na aktuálnu dosku post-metalových fotrov Neurosis sme si museli počkať dlhých päť rokov. Niežeby sa za tú dobu nič neudialo. Scott si strihol sólo dobrodružstvo, ktoré sa nevyhlo ani naším krajom, spolu s plesnivými kumpánmi sa stal architektom v Shrinebuilder a so Steveom, ktorý medzičasom nahral pokračovanie ambientného „kosca“, vzdal hold svojej obľúbenej country antistar. Neurosis zatiaľ hibernovali, rozumej, kŕmili nás reedíciami a projektmi, ktorými neukojili ani tých najzarytejších die hard fans.

Novinka je vytrhnutím z letargie, zhmotnením životných peripetií a názorná ukážka, čoho je schopná kapela plná vyzretých osobností s pohnutou minulosťou. S miernou nadsádzkou by sa dalo povedať, že Honor Found In Decay zdanlivo pokračuje v tradícii nastolenej jeho predchodcom, albumom Given To The Rising, ktorý bol po krehkom a étericky ladenom The Eye Of Every Storm, kde výbušnosť ustúpila melódiám a „uvoľnenej“ nálade, citeľným návratom k živelnosti a rockovejším postupom. Avšak Honor Found In Decay sa hrdí suverenitou sebe vlastnou, pričom jeho klady treba hľadať niekde úplne inde. Možno aj v odpovedi na otázku, ktorú si kladú recenzenti po celom svete: „Čo môžem čakať od kapely, ktorá má svoj vrchol dávno za sebou?“ Alternatíva, že to Neurosis na plnej čiare pokazia nebola po rozporuplných hudobných experimentoch z nedávnej minulosti až tak irelevantná. A aj keby bol tento scenár reálne naplnený, páni sú predsa emeritní umelci, ktorí pomohli sformovať a ďalej modelovať priekopnícky hudobný štýl a v konečnom dôsledku by sa im to celkom ľahko odpúšťalo. Podobné úvahy sa po prvých vypočutiach rozplynuli v nenávratne.

Piesne ako bolestivé rany

To, že Neurosis nahrajú tak intenzívny materiál plný kondenzovaného zmaru a utrpenia, čakal zrejme málokto. Temnota starobou zaťaženej mysle vystúpila na povrch a stala sa dominantným elementom súčasného smerovania kapely. Vzletnosť sa stáva bezvýznamnou a absencia prekvapivých farbistých momentov, alebo akéhokoľvek vybočenia z konvencií prináša skľučujúci zážitok. Zostáva len starecká šeď, no šeď rôznych odtieňov.

Od malebných plôch, folkom nasiaknutých pasáží a rozvíjania transcendentálnosti sa dostávame späť k zemitému a prirodzene znejúcemu zvuku. Kompozície na Honor Found In Decay sa tiahnu v jednom mocnom hypnotickom prúde (exemplárna At The Well) a vybuchujú v masách slepého, vekom nahromadeného hnevu. Neurosis boli vždy kapelou plnou kontrastov a inak tomu nie je ani dnes. Pôsobenie ambivalentných síl je nateraz umne skryté pod nánosmi nevraživosti a skladby tým získavajú nový rozmer. Nie, Neurosis v žiadnom prípade nezavrhli majestátnosť svojich atmosférických hymnusov (dôkazom nech je vám odzbrojujúca My Heart For Deliverance), avšak aktuálna doska skôr pripomína drsné osobné vyznanie jej protagonistov, intímnu spoveď, omnoho viac kolekciu bolestivých životných šrámov ako zbierku piesní. Neurosis dosiahli absolútno, aj keď tentokrát bola cena zaň neúmerne vyššia ako obvykle.

Pocta sa nachádza v rozklade

Je len málo interpretov, ktorí dokážu zotrvať na vrchole kreatívnych schopností po celú dobu svojej existencie, pričom len zlomok z nich trvalo nahráva diela, ktorými prekonáva samých seba. Neurosis zjavne chápu každý svoj výtvor ako veľkú výzvu, čo pre kapelu, ktorá pôsobí na scéne takmer tri desaťročia, určite nie je samozrejmosťou. Honor Found In Decay práve v tomto ohľade pôsobí omnoho ucelenejším a zvrchovanejším dojmom ako ktorýkoľvek iný album tohto apokalyptického orchestra. Otázka zo začiatku textu je plne zodpovedaná. Bez očakávaní úslužne dostávate plné hrste nefalšovanej úprimnej muziky. Prečo? Na to vám odpovie Steve Von Till: „To, čo sme začali, nie je žiadny biznis, je to reflexia celého nášho dospelého života. Je to ako vojna pre dušu. Musíš to robiť pre svoju dušu! A keď to nerobíš? Tvoja duša je to, čo zaplatí...“ Chcete pojem, ktorý by plne vystihoval momentálne hudobné dianie v radoch Neurosis? Je to dôveryhodnosť!