Legendy indiánskeho kmeňa Čejenov (Psí vojáci)

Legenda vznikla v dávnych časoch, keď stol bol klavír, Lény bol Filip a Filip nevedel, kto a kde vlastne je. Pusté, duté večery na prázdnych internátnych chodbách na ďalekom Východe, nábytok v izbách sploštený na uspokojenie základných potrieb a konštruovaný na vydržanie základných potrieb živených alkoholom, cigaretami a beznádejou. Neustály zápas s pocitom, že život sa odohráva všade inde, len nie tam. Historky o žiletkách medzi klávesami sa šírili ústnym podaním, vlastne to nikto nikdy nevidel a už vobec nie v Prešove, kde vrcholom celého týždňa boli diskotéky v potuchnutom zrkladlovom obludáriu Hviezda, po okraj naplnenom sličnými devami túžiacich po dobrom vydaji a šuhajmi chvejúcimi sa túžbou omnoho prirodzenejšou.

Holka na klíně/ kruhy ve víně/ bankovek mám plný kapsy/ sem v tom nevině

Prvý zárez do pažby pušky indiánskeho kmeňa Čejeňov vznikol v novembri roku 2012. Filip mal bielu košeľu s prúžkom, ja požičaný objektív a radosť, že mi vďaka „návratu“ bolo predsa len dopriate ich zhliadnuť. Divadlo Archa plné i vďaka prítomnosti Vojakov. Radosť na javisku i v hľadisku krátka, asi hodinová. Vystriedal ju Vratislav Brabenec, ktorého na pódium priviedla dobrá duša, usadila na stoličku a na mieste by bola inštrukcia, aby sa vobec nehýbal, inak z nej spadne. Démon alkohol, povedal by Jack London.

Sem ňákej samotnej/ koženej ničema/ bez konce a začátku/ duše blbá zničená

Druhý zárez v januári 2013 vo vypredanom Akropolise. Filip má červenú kockovanú košeľu a ja konečne vlastný, krásny, novučký objektív, má premiéru. Predieranie sa davom jačiacich štyridsiatničiek, spomínajúcich na mladosť tancom a hysterickým vreskotom pri zvukoch Žiletiek, akoby neuplynulo dvadsať rokov, nič sa nezmenilo, spät v divokých devaťdesiatych rokoch, z ktorých začiatku si spevák podľa vlastných slov mnoho nepamatá.

Dívenky poskakují/ trošku se čertí/ dívenky poletují/ v koutku se chichotají/ dívenky zkrátka sou/ tvrdej rocker bledne

Tretí zárez v marci 2013 v Malostranskej besede. Filip má opäť červenú kockovanú košeľu, nemennosť obrazu i hudby neprekvapí. Spoločnosť mi robí Praktika a slečne vedľa biely potkan. Medzitým niekoľko pohľadov na komín Staropramenu, pulzujúcu autobusovú stanicu Na Knížecí pri nohách. Myšlienky na Kiliánov, iste sa tam nejakí potulujú. Ticho, štartovanie motorov a hrmot električiek preruší obligátna otázka, na ktorú sa vždy ťažko odpovedá. Čo mal potkan z toho koncertu, netuším. Večer uzatvára fotka smíchovského nádraží, potemnelé bufety, matné svetlo z podchodu. Film ešte stále nedokončený.

Jak Kiliáne trávíš den v bufetu na Knížecí?!?! Je to veselý? Troubo

Štvrtý, posledný zárez v máji 2013 opäť v Akropolise plnom tak akurát. Kruh sa uzatvára – Filip má bielu košeľu s prúžkom. Nemennosť obrazu i hudby neprekvapí ani teraz, možem do backstage, vidieť koncert „z kuchyně“, ako hovorí Romek. Pohľad prekvapí, nemohúcnosť zachytiť prchavé okamihy zlatavého svetla.

A pak jsem s úděsem spatřil/ jak se pták protnul se svým obzorem/ sám se sebou/ trochu spadlo peří/ a zase bylo všechno jako předtím...