Po Diere len diera?

V neistej kultúrno-spoločenskej situácii prichádzame o priestor, ktorý priniesol angažovanú a náročnú kultúru do regiónu, bojujúceho s gentrifikáciou a tiež výrazným pesimizmom. Je naň ešte dôvod? A aký má vôbec význam starať sa o kultúru mimo veľké mestá?

Piaty mesiac študujem v Prahe a prvý krát tak väčšinu života netrávim v Liptovskom Mikuláši. Snažím sa sem ale vracať čo najviac. Sedím v mojej obľúbenej výberovej kaviarni Karma, ktorá pre mňa stále nemá pražskú alternatívu a kde zavítam takmer vždy, keď sa vrátim na Liptov. Čítam Kabalov text o zanikajúcej Fuge a nedokážem sa ubrániť istej melanchólii. Nie však kvôli koncu výborného bratislavského klubu.

Vo Fuge som síce zopár akcií navštívil, a vždy si ich aj vďaka priestoru a super zvuku veľmi užil, ale ani zďaleka som vzhľadom na svoj vek nezažil vrchol jej dramaturgie či popularity. Počúval som len, ako ju vo svojich začiatkoch navštívili Black Midi a s rešpektom z úzadia sledoval smutný Fugin postupný zánik, ktorý šiel viac-menej paralelne so zánikom nášho mikulášskeho kultúrneho centra Diera do sveta.

Neviem vlastne sám, či je dobrý nápad o Diere písať text. Na rozdiel od Kabala a Fugy nie som outsider, angažoval som sa v nej vyše troch rokov ako hudobný dramaturg a zároveň som si pri poslednej návšteve už prázdnych miest, ktoré dnes kolegyne a kolegovia definitívne vysťahovali, uvedomil, že z textu by sa veľmi ľahko mohla stať len bibliografia venues, akcií a osobností, ktoré tvorili tri najformatívnejšie roky môjho života.

Posledná návšteva priestorov, v ktorých Diera zažila zatiaľ všetkých 11 rokov existencie, vyšla zhodou náhod na rovnaký deň, v aký sa celá umelecká obec postavila proti krokom ministerstva kultúry na proteste v Bratislave. Ich deštruktívna politika, hlavne vrámci Fondu na podporu umenia, na ktorom je väčšina kultúrnych center v slovenských regiónoch dodnes závislá, keďže tam je menšinová kultúra spravidla stratová, je jedným z hlavných dôvodov, prečo sme sa kolektívne rozhodli zavrieť. Diera do sveta a na morálke upadajúci Liptovský Mikuláš si však úctu zaslúžia.

DO SVETA DIERY DO SVETA

Moje prvé plnohodnotné stretnutie s Dierou prišlo v lete 2021, kedy som sa začínal zaujímať o politiku. Rozhodol som sa navštíviť feministický festival ArtWife, ktorý Diera každoročne organizovala, presnejšie len jednu diskusiu, ktorej témou bola záchranná akcia potopenej lode s migrantmi v Stredozemnom mori. Moje 15ročné ja prednáška nadchla. Narozdiel od internetových diskusií, na ktoré som v tej dobe bol zvyknutý, tu ľudia nepotrebovali diskutovať o tom, či sú migranti vôbec ľudia. Tu zrazu sedeli osobnosti s vyhranene humanistickými názormi a hodnotami rovnosti a solidarity, ktoré sa vo veľkom zhodovali s tými mojimi. Cítil som sa síce ako outsider, ale k Diere a jej dramaturgii som získal obrovský obdiv.

Pocit outsiderstva a kamarátstvo, ktoré nikdy umenie ani politika nezaujímali, znamenali, že do Diery som sa znova dostal až v máji roku 2022, a to na koncert brnenských Sinks. Mal som slušný prehľad o aktuálnej česko-slovenskej alternatívnej scéne, tak som presvedčil dve kamarátky, aby so mnou išli, a dodnes ide o jeden z mojich najväčších hudobných zážitkov. Po koncerte za nami prišla grafička a dlhodobá súčasť tímu Boba, ktorú naša účasť prekvapila, Diera totiž fungovala veľmi familiárne. Väčšinu ľudí, ktorí ju navštevovali, sme poznali osobne, a keď prišiel niekto nový, vždy to v nás vyvolalo túžbu rozšíriť si krúžok známych. Takýmto spôsobom vzniklo xy spoluprác, priateľstiev a všakojakých iných vzťahov. Na zatváracej akcii sme sa všetci zhodli, že komunita, ktorú sme si vybudovali (a nie len v rámci Mikuláša), je hlavným aspektom, ktorý nám na Diere bude chýbať.

Boba nás príjemne dotieravým spôsobom pozvala dobrovolníčiť na ArtWife, bez váhania sme ponuku prijali a v lete už pomáhali s organizáciou. Zaučil som a po festivale sa s malou dušičkou spýtal zakladateľky Jany Mikuš Hanzelovej, či by sa pre mňa v už tak neistých časoch nenašlo miesto za barom. Našlo. Diera sa stala epicentrom mojich tínedžerských rokov.

SÚČASŤ SKLADAČKY

Od mala som počúval príbehy o mikulášskej hudobnej scéne. Môj otec je veľký fanúšik houseu a jeho láska k hudbe sa rozvíjala už od 90tych rokov. Celý život počúvam príbehy o „skičku”, ako vtedajší lokálni hudobní milovníci volali priestor s názvom ski-club, na ktorého mieste dnes stojí cukráreň. Iné príbehy rodičov zahŕňali bizár v podobe heavy metalových legiend Saxon, ktoré prišli hrať do Mikuláša v lete 2000 na akýsi rockový festival. Za spomienku by možno ešte stáli priestory ako Hudobroň či Kolotočovo, ale zmapovať hudobnú históriu Liptovského Mikuláša je na iný text, ktorý určite s pamätníkmi niekedy spíšem. Pointou je, že dnes už vo väčšine zo stále inšpiratívnych ľudí panuje výrazná nihilickosť a ľútosť za nepriaznivou kultúrnou situáciou.

Napriek tomu si myslím, že sme na tom na pomery malého mesta, ktoré je čím ďalej tým viac gentrifikované, stále celkom dobre. Organizuje sa tu medzinárodný jazzový festival, vďaka ktorému tu žije solídna jazzová scéna. Stále fungujú Hory Doly, ktoré síce od presťahovania do menších, menej industriálnych priestorov zmenili dramaturgiu, ale kultúrne sa ďalej angažujú. Odídenec z klubu Kolotočovo Budík si nedávno vytvoril vlastný priestor s názvom Fläk, ktorý sa síce dramaturgicky a cieľovkou od Diery mimoriadne líši, ale ak má slovo „underground“ v dnešnej dobe ešte význam, stelesňuje ho práve on.

Ohlásený je tiež ďalší ročník festivalu Soundgarden, ten každý rok prinesie mená, ktoré by sa do Diery už nevošli, väčšinu svojich edícií tu organizoval festival Tehláreň, ktorý oživil chátrajúce budovy ako Posádkový dom armády či gentrifikovaný Prior. Angažuje sa tu DJská skupina Horebass a veteráni Koli a Koky ešte každoročne organizujú polo-súkromnú narodeninovú párty Heat Connector, o ktorej mi rozprávalo hudobníctvo z celého Slovenska. Mikuláš má tiež veľmi bohatú divadelnú scénu. Bola by chyba nespomenúť festival pantomímy PAN či „Belopoťák”, ktorý je vrcholom roka pre každého miestneho divadelníka. V živote som nebol v 30tisícovom meste, v ktorom by existovalo toľko rôznych kultúrnych iniciatív.

DIVNÍ ĽUDIA V MALOM MESTE

Diera do nich zapadala perfektne. Bolo to miesto pre trochu náročnejšiu kultúru, pre ktorú je dodnes v Mikuláši vnímaná veľmi špecificky. Keď som niekomu vysvetľoval, kde pracujem, väčšinou pochopili, až keď si uvedomili, že to je ten priestor s divnými ľuďmi, slniečkármi, liberálmi, čo je pravdepodobne založené len na tom, že sme podporovali menšiny, keďže Diera je od začiatku politicky ľavicová. Veľa ľudí tu chodilo zo zvedavosti, predstavenia, diskusie či koncerty, ktoré sme organizovali, ľudí šokovali. Často sme od návštevníkov počúvali, že úplne nechápu, čo sa u nás deje, a práve to ich k nám priťahuje. Otvárali sa dôležité témy a organizovali sa dôležité protesty. Určite nie som jediný, koho tento priestor formoval tiež politicky.

Nechcem opisovať pôvod a históriu Diery alebo Mikušovcov, ktorí priestor založili a až do konca viedli, odkážem na ich nedávny rozhovor pre Denník N. Dočítate sa tam aj o dôvodoch konca Diery do sveta, ktorých bolo viacero. Ja si odtiaľ neodnášam demotiváciu z prázdnych sál, pre ktoré som vždy týždeň pred koncertom tŕpol, či sa vôbec niekto ukáže a ako situáciu vysvetlím talentovaným hudobníkom, na ktorých sa vo väčších mestách čakávajú rady.

Odnášam si z nej večery presedené v lokálnom šenku Jumbo s každým od Fvck_Kvlta cez Vojtika, Duklu až po Weatherday. Odnášam si preplnené koncerty Berlin Manson a Dušana Vlka, kde sme vedeli narátať aj 90 ľudí. Odnášam si konverzáciu s Karlom Veselým, ktorá mi úplne zmenila pohľad na to, čo a ako chcem vrámci hudobnej publicistiky robiť. Odnášam si prvý kontakt s kvalitnou literatúrou, angažovanou a feministickou, ktorej bolo v Diere vždy jednoznačne najviac a vďaka ktorej sa za svoju knižnicu už teraz nemusím hanbiť. Odnášam si každoročný výlet na Sharpe a hlavne ľudí, ktorých som vďaka Diere stretol.

Napriek tomu, že to bol boj, a to som zďaleka nebojoval tak ako ostatné kolegovstvo, cítim, že robiť kultúru v malých mestách je kľúčové. Mikuláš to vďaka nepoddajnosti niekoľkých šikovných lokálov bez pochýb vydrží. A Diera sa podľa mňa napriek koncu tejto kapitoly jedného dňa vráti a bude ďalej formovať mladých ľudí tak, ako formovala mňa.