Marian Hrnčiar (Fest Maringota): Ísť naproti mladšej generácii

Každý rok sa v auguste pár stoviek ľudí vydá postupne sa zužujúcou asfaltkou do vinohradov nad mestom Skalica. Cieľom ich cesty nie je jedna z mnohých búd, ktoré sa tam nachádzajú, ale pieskovcový lom. Ten vytvára impozantné kulisy festivalu Maringota – dva stage, pomalé tempo, polihovanie medzi skalami, ovocné stromy, cez deň výhľady až po Pálavu, v noci padajúce hviezdy. Ideálne pre ľudí, ktorým sa nechce z festivalu vracať ako zbití psi.

Pre tých, ktorí na Maringote ešte neboli: ako pracujete so špecifikami miesta, na ktorom sa odohráva?

Areál, ktorý mimo festivalového víkendu funguje ako záhrada deda jedného z organizátorov, je kľúčový. V minulosti nám o to možno až tak nešlo, ale snažíme sa trošku lepšie marketingovo podchytiť, aký je unikátny. Je to úplne iné ako veľké festivaly na letisku alebo inde. U nás je to veľmi kompaktné – z jedného stagu na druhý iba cez jedny schody, stanové mestečko je na kopci, len pár krokov od horného stagu, dohodíš všade kameňom. U nás sa tiež netvoria nejaké veľké rady pred bufetmi, je to skoro rodinné, kamarátske. Snažíme sa teda pracovať s kompaktnosťou areálu a s pieskovcovým lomom, ktorý každý rok nasvecujeme. S tým sa tešíme a hráme. Robia to konkrétne chalani z CTRL_space štúdia, ktorí sú v tomto špička. Okrem toho v areáli trávime veľa času, namakáme sa pri upravovaní vegetácie cez leto.

Máme teda k dispozícii pekný areál, ale starať sa oň, rozvíjať ho, zlepšovať stage a zázemie pre návštevníkov nás stojí dosť veľa síl a tým, že sme starší a máme rodiny, tak toho času je menej a menej, v tomto je to náročnejšie. Podľa mňa je u nás každý rok vidno, že sa tie detaily snažíme zlepšiť. Nemáme milióny, aby sme tam spravili niečo veľké, rozširujeme alebo zabezpečujeme to však postupne inak, snažíme sa každý rok vždy niečo urobiť. Aj pred najbližším ročníkom rozmýšľame, že rozbijeme prasiatko, urobíme viac tieňa a tým zvýšime komfort návštevníkov. Vždy si spolu takto sadneme v zime, na jar a rozmýšľame, aké featury alebo vylepšenia vieme pridať v rámci našich možností.

Ako by si popísal dramaturgické smerovanie festivalu v posledných ročníkoch?

Na začiatku neboli žiadne peniaze, len nadšenie. Prvý ročník v roku 2011 bolo vstupné, tuším, za jedno alebo dve eurá. Mali sme len také lokálne kapely. Postupne sme vstupné navyšovali a začalo chodiť aj viacej ľudí, rozšírilo sa povedomie. Pre nás bol absolútny bod obratu v tom dobrom zmysle, že sme začali získavať aj granty. Na to bol super Fond na podporu umenia. To, že sme vedeli získať peniaze odtiaľto alebo aj od iných partnerov, nás katapultovalo do inej kategórie – mohli sme si povedať, že skúsime osloviť nejakú kapelu, už na ňu máme možno aj pár tisíc eur, a prinajhoršom nás pošlú kade ľahšie. Niektoré skupiny nás prekvapili tým, že nechceli nejako veľa, že to bolo v našich možnostiach. Uvedomili sme si, že si vieme dovoliť zavolať dve alebo tri také známejšie každý rok. Zároveň sme však nikdy nechceli pozývať tie z komerčných rádií. Žánrovo nie sme vyhradení v podstate nijak, možno okrem dead metalu zavoláme viac-menej všetko. Taktiež sledujeme súčasné trendy, čo počúvajú mladí ľudia – nevoláme veľmi kapely, ktoré opakujú repertoár, sú staršie a nevydávajú nové veci. Tiež sa nepozeráme len na to, čo teraz letí, ale aj či to je podľa nás kvalitné. Kopec kapiel mohlo aj povyhrávať nejaké ocenenia, no my zhodnotíme, či to za nás sedí alebo nie, až po tom, čo si pustíme nahrávky a pozrieme naživo. Ale robíme výnimky. Kapely ako Billy Barman a Para sú na pomedzí komercie, ale podľa nás fajn a zavolali sme ich.