Počúvame, počúvať budeme (Next 2025)

Do Bratislavy s posledným novembrovým víkendom dorazil aj prvý mráz a s ním, ako zvyčajne, aj tradičné spočinutie pre sónických dobrodruhov a explorátorov. Next každoročne v precíznej dramaturgii láka na neotrelé prístupy často ďaleko presahujúce škatulky experimentu a improvizácie. V súčasnej politickej mizérií a zástupe malých, stredných aj skutočne veľkých katastrof, ktoré sa odohrávajú dennodenne v našom kultúrnom prostredí, je festival s takým rozsahom a ambíciou skutočným zázrakom. Zázrakom, pri ktorom si opäť môžeme po roku klásť otázku: je to teraz naozaj naposledy? Stretneme sa tu aj o rok? Kedy sa im podarí zlomiť aj túto baštu nádeje?

GALA POD PYRAMÍDOU

V momentálnej neistote, kedy mnohí nevidíme za horizont vecí nasledujúcich, pôsobí veľkolepé otvorenie v koncertnej sále Slovenského rozhlasu ako z iného sveta. Majestát obrátenej pyramídy vystupujúci z hmly stredajšieho večera je pre Next zakladajúci si na nových imagináciách príznačný. Lepšie miesto pre gala zvukového nerdstva neexistuje. Úvodný večer vznikol v spolupráci s francúzskym inštitútom a štúdiom INA GRM (Institut National Audiovisuel a Groupe de Recherches Musicales), ktorý do Bratislavy priniesli veľkolepý akuzmatický systém. Headlinermi tak neboli interpreti alebo interpretky, ale malý orchester reproduktorov zvaný Acousmonium. Multikanálový systém reproduktorov rôznych verzií a velkostí vytvoril unikátny priestorový sónický štadión, prepájajúci technológiu histórie so súčasnou produkciou aj archívným katalógom experimentálneho štúdia slovenského rozhlasu.

Z taxíka naponáhlo vystupujem až po prvej programovej časti. Vrava fajčiacich pri vstupne najviac spomína meno saxofonistky a skladateľky Michaely Turcerovej, ktorá úvodnú časť ukončila, nastupujúce FOMO prebije zvonec zvolávajúci na druhú časť akuzmatického obradu. Po zreštaurovanej skladbe Bernarda Parmegianiho za klavír sadá Félicia Atkinson. Takmer z poslednej rady vidím len dlhú siluetu v saku, tajuplnosť podporuje subtílne osvetlenie a nastupujúca únava, ktorá ma postupne utápa v sedadle. Roztrieštený svet Atkinson k poslucháčovi prichádza postupne, útržkovito, najprv slová, vety alebo len hlas. Klavírne kúsky, fragmenty terénnych nahrávok, prehliadnuteľné zvukové odtlačky, stopy. Človek si musí opakovať. Félicia Atkinson, rozhlas, streda, Bratislava, rok 2025, november, už sú skoro Vianoce. Deje sa to vôbec? Všetko pôsobí akosi nepatrične.

Producent Drew McDowall si s parametrami Acousmonia hrá síce viac, napriek tomu sa pristihnem, že musím pozornosť upriamovať s o niečo väčšiou námahou. Zvukové svety McDowalla su mi ale blízke, producent dokáže miestami vymodelovať veľké momenty a druhý programový blok uzavrieť s pocitom zadosťučinenia.

POČÚVAŤ NEPOČUTÉ

Ozveny z dní nasledujúcich priblížil Viktor vo svojom pozornom reporte. Ja by som opätovne vyzdvihol a dvakrát podčiarkol vystúpenie Lénok, ktorá predstavila debutový album Langue of Tongue v rovnako svety maľobnej a horor navodzujúcej performancii ako na nahrávke. O tom, čo všetko by ste mohli v jej krajinách nájsť, by sa dali písať state. Nateraz stačí len to, že Lénok je na vrchole svojej hry, pevne zviera žezlo, ktorým kreuje nové svety, a my sme len pozorovateľmi prichádzajúcimi na to, že horor, ktorým nás obklopuje, je našou novou utópiou.

Po výživnom piatkovom programe v spoločnosti skvelých Moin, Lénok alebo introspektívneho ávečka A Forbidden Distance tria Saint Abdullah, Eomac a Rebecca Salvadori sa tempo upokojilo v novom programovom prírastku v podobe Sympósia, kurátorovaného Jánom Solčánim z labela Skupina. Po ospalom sobotnom doobedí sa mi podarilo zastihnúť až panel Stasa Shärifullu, hudobníka, kurátora a učiteľa vystupujúceho pod pseudonymom HMOT. Jeho zrýchlená prednáška o tom, ako sa (aj) počúvaním môžeme vymedziť voči koloniálnym a exotizujúcim nánosom, nebol len súhrn klišé, ale sviežich pozorovaní v súvislosti s osudom etnika baškirov, ku ktorým sa sám hlási. Prednášku ukončuje trojdielnou modlitbou a krátkou hrou na tradičný baškirský dychový nástroj quray. O pár hodín prekvapí, keď s ním stojí na pódiu v A4, ako člen improvizačného orchestra Freda Fritha. Ten sa skladá z účastníkov workshopu, ktorý prebiehal súbežne s festivalom, Shärifullu na píšťale dopĺňa hlas, gitary, basa, počítač, cello a sám Frith. Osadenstvo na pódiu dokáže aj napriek jeho úvodným slovám „You will be happy to hear, that we have no idea what we are doing“ vykúzliť pekné momenty.

Nastupujúca bolesť hrdla, ktorá sa dostavila počas skvelého setu Isaiaha Hulla, ma vyradila z prezenčky na opäť par excellence skurátorovanej klubovej časti, odohrávajúcej sa na lodi Subdeck. Hlas ulice hovoril o legendárnej noci v hlavnej úlohe s Teklife legendou, DJom Spinnom.

Z hlasného opojenia dní predošlých sme vytriezveli pri uzatváracom koncerte Štefana Szabóa, organový útlm prvého adventného večera prekvapivo sprevádzal aj malý vokálny zbor. Szabó upozorňuje na zvuky, ktoré sú pri tradičnej hre na tento nástroj často nepočuté, zosobnil tak esenciu celého festivalu. Počúvať prehliadané, príliš tiché, prikladať ucho tam, kde by sme podľa poučiek nemali. Next je pekným príkladom, že sa to dá. Aj napriek každodennej mizérií a rúcajúcim sa aj tým pár istotám v kultúrnom sektore sa dokážeme stále stretávať a hlavne - spolu počúvať. Nech to bude v akejkoľvek forme a veľkosti, s akýmikoľvek menami na plagáte, budeme tu aj o rok. Našu ochotu počúvať sa im nepodarí zničiť.