Pond ako podmaz do horiaceho sveta

Melbournskí Pond si povedali, že vyhodia syntetizátory do koša. Deväť rokov sa utápali v luminiscencii artificiálnych blikaníc, aby sa vrátili konečne na zem. Pri zavádzajúcom otvorení, by sa aj mohlo zdať, že priniesli iba ďalšiu robotiku, ale rozvinie sa to do fantastického výbuchu času. Čo sa deje? Taký rokenrol nehrali snáď od Hobo Rocket (2013).

Pond znova znieju ako partička povzbudených bezstarostných máničiek, vytrieskávajúcich z výpredajových nástrojov maximum v zafúľanom, maximalisticky rustikálnom domčeku blízko pláže. Stálicou sú nebinárne deklamácie Nicka Allbrooka a starosti odvievajúca presvetlená atmosféra. Na nejakú elektroniku príde, no skôr len na daftpunkovské podkreslenie, nie ako dominantný prvok. Inak je to starý dobrý mental rock ako z čias, kedy by nikoho ani vo sne nenapadlo, čoho sa dožijeme. „Now the future's in the water, And I'm on my hands and knees.“