Nejlepší texty Full Moonu 2025: Tak blízko, ako sa len dá (U strún)

Váza s kvetmi sa od otrasov dupotajúcich nôh tancujúcich ľudí trmáca až na okraj rozkolísaného klavíra, zabrzdia ju kabáty len tak pohádzané všade naokolo. Šály a bundy sa povaľujú po stoličkách aj na zemi, nie je kam a nie je času. Hudba hrá a januárová šeď sa stráca v tvárach rozosmiatych ľudí, pod ktorými klopká podlaha Rómerovho domu. Na Zámočníckej ulici v Bratislave je skraja roka veselo a inak typické chladné počasie a novoročná apatia nebránia baviť sa.

Na prvú posviatočnú nedeľu sa pod klenbami Rómerovho domu, v bare a kaviarni kde inak sídli literarnyklub.sk a Vydavateľstvo Brak, konalo už tretie podujatie série U strún. Kultúrne stredisko od decembra každú druhú nedeľu hostí veselicu v sprievode tradičnej hudby – a nielen to. „Nápad vznikol veľmi spontánne – na obednej pauze popri skúšaní sme s Elou a Nosom spomínali a ospevovali budapeštiansku krčmu Zsír, v ktorej sa hrá živá hudba každý deň,“ opisuje prvotný nápad jeden z organizátorov série Štefan Szabó, gitarista a všestranný skladateľ známy predovšetkým pre svoje početné aktivity na improvizátorskej scéne včetne poriadania festivalu nea:r v Bánskej Štiavnici.

Spolu s čistokrvnými folkloristami Elou Bodnárovou a Martinom Nosálom tak dali základy ojedinelému typu koncertnej série, ktorej hlavným cieľom je navodiť blízkosť a oživiť bdelé spoločenské spolunažívanie pri tradičnej hudbe. Trojicu usporiadateľov síce spája folklór, každý ale prichádza z tak trochu iného prostredia. Štefan je improvizátor, s posledným albumom cloudes and pulses dokonca organista, zatiaľ čo Martin Nosál je folklórny nadšenec z Oravy, vyštudovaný evanjelický teológ voľnočasovo hrajúci na citaru a violu. Najbližšie k tradičným súborom má zo skupiny Ela Bodnárová, huslistka a speváčka z Lišova. Rozdieľnym pozadím tak prirodzene na podujatia pozývajú ihneď viacero cieľových skupín, ktoré sa v Rómerovom dome organicky preplietajú.

Prirodzene útulný a zároveň unikátny priestor kaviarne je na to ideálnym hostiteľom. Meštiansky Rómerov dom stojí v úplnom srdci bratislavského starého mesta. Cestou na miesto konania tak veľmi pravdepodobne stretnete pouličných hráčov a tak tomu bolo aj počas januárového večera, kedy sa hra na gitaru jedného z nich vytratila práve v momente, keď na ňu nadviazala hudba doliehajúca spoza okien. Pozeráme na hodinky, máme ešte dostatok času. Hranie, ale nepôsobí ako predkoncertné skúšanie. Ktovie, pokrčíme plecami a zrýchlime krok. Čo sa koncertov tradičnej hudby týka, sme nováčikovia. Rovnako ako väčšina ľudí v publiku.

DO TANCA

Po príchode do krčmy prekvapí po okraj narvaný priestor; ľudia okupujú územie baru aj všetky kaviarenské stoly. Niektorí postávajú priamo pred hudobníkmi rozostavenými v polkruhu pri stene. Nájdeme si útle miesto pri klavíri a hodíme kabáty na zem. Na pokyn lídra skupiny Geriho Dosáia spustí Mária úvodný spev. Oblečená v kroji pôsobí oproti viditeľne mladšej trojčlennej kapele ako ich patrónka, učiteľka. Gergely v hovorenom úvode priblíži pôvod piesní a aj to, že Mária z danej zabudnutej krajiny priamo pochádza. Ide o oblasť za východnými Karpatmi, ukrytú na periférii Rumunska, za hranicou Gyimesu. Kultúra a hudba tamojších maďarských komunít tvorí silnú vetvu, ktorá sa zdá siaha ešte viac do minulosti, ako tomu v skutočnosti je. Moldavské melódie roztancujú dav takmer okamžite, Mária vstáva zo stoličky a povzbudzuje, pobáda, inštruuje. Skupina hudobníkov je zrazu natlačená do rohu, priestor si vydupkávajú tancujúci poslucháči, ktorí striedajú rôzne formácie – do kruhu, potom oproti sebe, otočiť a opäť do kruhu. Prirodzene, ruky a nohy sa motajú, až dokým nepríde čas na vydýchnutie a cigaretu. A potom späť na parket – moldavské melódie pozývajú do tanca bez námahy.

Séria U strún do Bratislavy prináša možnosť priblížiť sa atmosfére tanečných domov a krčiem, v ktorých len tak mimochodom hráva ľudová hudba. Ide o niečo, čo som len so záujmom sledoval na sociálnych sieťach rôznych londýnskych a dublinských klubov. Ak som k nejakej ľudovej hudbe zablúdil, tak k tej ostrovnej. Tá slovenská už od detstva reprezentovala niečo, voči čomu je potreba sa vymedziť či ju zosmiešniť. Aj napriek tomu ma ale na spoločne spievajúcich ľuďoch, ktorí sa stotožňujú s útrapami a láskami v recitovaných textoch, niečo priťahovalo. Zaujať postoj voči folklóru nemusí byť vôbec jednoduché, často je pochovaný pod nánosmi gýča a nacionalizmu. Príbehy a podivnosti vo vnútri ľudových piesní ale poodhaľujú možnosti, ako si ich znovu privlastniť a vytvoriť z nich niečo, čo sa k nám opäť prihovára. Nepotrebujeme na to radikálne úpravy. Rozoberať a významovo aj zvukovo reinterpretovať nemusíme. Ľudová hudba skrýva obskúrností a hĺbok dostatok. Na to, aby sme si ju vzali za svoju takú, aká je, ju nepotrebujeme skladať nanovo. Jej generačný zásah sa nedá vymazať a či chceme alebo nie, je našou súčasťou.

Zobrazit
9 fotografií

Ela Bodnárová hovorí o tradičnej hudbe ako o hudbe z iného sveta. Z reality odlišnej od tej našej dnešnej. Napriek tomu, sa podľa nej človeka dotýka aj v súčasnosti: „Vždy sa bude človeka nejakým spôsobom dotýkať, pretože bola vytvorená človekom v čase a podmienkach, keď bol najbližšie k svojej podstate. Tradičná hudba je preto človeku prirodzená.“ Aj v ľudovej hudbe je stále čo objavovať a aj o to sa snaží séria U strún. Často ani nevieme ako znie tradičná hudba z krajín vzdialených pár kilometrov, podotýka Štefan Szabó. Rovnaký problém mám aj ja sám; zatiaľ čo od detstva počúvam írske ľudovky, tak zároveň netuším o čom spievame v tých našich. Organizátori U strún kurátorským výberom nepribližujú len slovenskú tradičnú hudbu, perspektívu rozširujú aj o maďarské, rómske alebo rumunské piesne, tak ako aj v prípade hudby z Moldvy, ktoré roztancovala obecenstvo takmer do sekundy.

ODPOČÚVAŤ A ODKUKÁVAŤ

Séria pod klenbami Rómerovho domu má, ako hovorí Nosál, trochu pamiatkarsky prístup. „Rekontextualizácia nech sa deje hlavne na úrovni voľby situácie pre hudobné dianie. U strún je výborná voľba, tieto staré hudby sa v takomto prudko neformálnom, tesnom a krčmovom prostredí cítia ako doma.“ Organizátori sa snažia do nedeľných stretnutí pri živej hudbe vtesnať svoje zážitky z tanečných domov, hudobných workshopov tradičnej hudby alebo z voľných vyhrávačiek. Každý z nich má rozdielnu skúsenosť s ľudovou hudbu. Všetci si ale uvedomujú jej liečivý rozmer. Stačí počúvať.

Ak bola moja prvá návšteva o tanci, tak tá druhá práve o počúvaní. Návštevníci sa pomaly učia, rovnako ako aj ja sám; prichádzam radšej skôr, aby som komfortne stihol objednať na bare. Vyzerá, že tentokrát paniku netreba. Publikum pokojne sedí a vyčkáva na pokyny. Martin Nosál uvádza folklórny súbor Živel a hovorí o tom, že dnes to bude skôr posluchový večer. Vydýchnem si a sadám do úzadia. Hudobníci sa v rohu miestnosti dohadujú, či začať aj bez prvého huslistu, ktorý mešká. Predtým ale ako zdvihnú sláky, vkročí do miestnosti spomínaný hudobník a sadne rovno k svojej kapele. Vybalí husle, natrie slák a môže sa hrať. Piesne z Rejdovej a Kysúc vystačia na celý večer aj s prestávkami a v závere príde rad aj na starú verziu Červeného jabĺčka so skupinovým spevom, do ktorého sa pridajú aj poslucháči. Edukatívny rozmer koncertov je aj v zapájaní publika, tak ako sa na pravú krčmovú ľudovú veselosť patrí.

V súčasnosti je ale publikum zdanlivú prirodzenosť potreba naučiť. Blízkosť a spontánnosť vychádzajúca zo stretnutí pri živej ľudovej hudbe je hlavným cieľom trojice organizátorov. Ela Bodnárová hovorí o množstve podnetov a bariér, ktoré poslucháčovi znemožňujú byť naplno citlivý. Koncerty sa dejú v krčmovej atmosfére, bez pódia, svetiel a dymu. Bez zbytočných podnetov narušujúcich prebiehajúci dialóg medzi performermi a publikom. „Podujatia U strún sa chcú preto vrátiť k prirodzenosti a vytvárať priestor a príležitosti, kde človek môže byť súčasťou tvorivého procesu už len tým, že pozoruje a vstrebáva jemné podnety,“ vystihuje Ela. Koncerty U strún učia ľudí vnímať a nachádzať sa spoločne so živou hudbou v prítomnosti s čo najmenším členením na interpretov a divákov. Koncert zoskupenia Živel tak vytvára na konci večera príjemný most a pozýva poslucháčov zapojiť sa do spoločného spevu. Klenby Rómerovho domu sa ale okamžite silným viachlasom nerozochvejú. Publikum vrátane mňa len neohrabane sprevádza spievajúci zbor a osmeľuje sa s každým jedným veršom. Hlasy sa ale pred koncom nedokážu sceliť do jedného veľkého zboru. Nabudúce to bude lepšie, sľubujeme!

Celý koncept a funkčnosť podujatí prebieha s ľahkosťou a úprimnosťou, ktoré sú jedinečné. Pritom je to tak jednoduché. U strún redefinujú priestor určený pre ľudovú hudbu a ozdravujú rôzne skupiny ľudí sediacich v publiku. Či už sú to náhodní turisti alebo samotní tvorcovia. „Práve prirodzenosť stretnutí má za cieľ pripomenúť aj samotným hráčom, že hrať, spievať a tancovať sa dá len tak pre radosť a netreba z toho rovno nacvičovať so súborom pásmo niekde na festival,“ pripomína Martin Nosál. U strún tak prinášajú formu prežívania živej hudby, ktorá sa v slovenskom prostredí takmer úplne vytráca a je často utopená v spleti veľkých folklórnych prehliadok a jarmokových zábav.

Stretnutia pod klenbami Rómerovho domu vedia byť neobyčajne liečivé a ponúkajú priestor stratiť sa v spoločnosti ľudí, ktorí v obkolesení tradičných melódií a rytmov vytvárajú prchavú komunitu. Zohriať sa v sivý nedeľný podvečer v objatí ľudovej hudby je niečo, čo som na wishliste pre tento rok určite nemal. Reality a svety, ktoré ľudová hudba ukrýva sa síce môžu zdať stratené v nánosoch času. Na ich odhaľovanie ale hĺbkovú archeológiu nepotrebujeme. Tradičná hudba sa ukrýva aj v nás samých a čaká len na naladenie na tú správnu melódiu. U strún zadarmo poskytujú malé nenápadné vákuum, kde sa môžeme všetkým tým starým spievaným príbehom otvoriť a následne odovzdať. Hudba nás už niekam zavedie.