Aleem Khan (Crack Cloud): Žánre sú pocity

Kanadský projekt Crack Cloud presahuje rozmer klasickej kapely a jeho hranice určuje skôr definícia komunity alebo fluidního kolektívu. Na čele s bubeníkom a spevákom Zachom Choyom vznikajú albumy, ktoré sprostredkúvajú kompletný audiovizuálny zážitok. Mimo koncertnú zostavu prikladá ruku k dielu aj obmieňajúce sa rozhranie umelcov, ktorí posúvajú každý počin na odlišnú úroveň. Nový Peace and Purpose sa naopak uskromňuje o kolektívnu mierku, pretože vzniká v prostredí jednej pivnice, kde členovia kapely tesajú nahrávku náčiním, ktoré majú k dispozícii. Ide o zatiaľ najosobnejší vstup do života Zacha Choya, pričom na úprimnosti nešetrí a detailne zachytáva bolesti, spomienky a traumy v konzistentných obrazoch. Subtílne nahrávky obohacuje príspevok spoluzakladateľa Aleema Khana, ktorý mi v rozhovore opísal súčasnú podobu Crack Cloudu.

Na apríl máte naplánovaný koncert v Prahe. Česko ste už v minulosti navštívili.

Počas poslednej návštevy sme hrali v Brne. Je to jedno z mojich tamojších najobľúbenejších miest a našiel som si tam veľa priateľov. Hrali sme na festivale, ktorý sa odohrával na starom futbalovom štadióne vedľa hotela.

Išlo o Pop Messe?

Áno, to je presne on. Jeden z najlepších festivalov, na akých som zatiaľ hral. Mali sme dokonalé pohostenie. Spali sme v tom hoteli vedľa, ale už som zabudol, ako sa volá.

To bude Boby Centrum. Hotel má zaujímavú estetiku, je to klasická architektúra nastupujúceho kapitalizmu deväťdesiatych rokov.

Keď sme prechádzali chodbou, videli sme, koľko populárnych hudobníkov tam malo možnosť prespať. Prostredie mi prišlo povedomé, pretože k tej generácii máme blízko. Vážne výnimočný zážitok.

Ako sa majú veci v Kanade?

Aktuálne žijem v Calgary, kde som aj vyrástol. Zažívame trochu pomiešané počasie, pretože teploty preskočili z mrazivých mínus tridsať stupňov na jarné podmienky. Na Kanade najviac milujem prírodu. Mám rád ten oslobodzujúci pocit, keď ju navštevujem. Snažím sa myslieť čo najmenej na umelo vyrobené veci. Kanada je skvelé miesto s mnohými kultúrami, ľuďmi a prostrediami. Za miestom, kde som sa narodil, sa nachádza provinčný park Fish Creek, v ktorom môžeš stretnúť mnoho srniek a losov a podobne. Tá oblasť je asi mojím najväčším zdrojom inšpirácie, čo sa prírody týka.

Navštívil si nejaké podobné miesta, keď si žil vo Vancouveri?

Jasné, je to pobrežné mesto v Britskej Kolumbii, takže tam majú omnoho vlhšie klíma než my v Calgary. Je to tam vymaľované bohatými lesmi, ktoré sú hneď za Vancouverom. So Zachom máme mnoho spomienok z týchto miest. Určite odporúčam každému, kto je rád súčasťou prírody.

BEZ VÝHOVORKY

Ako aktuálne funguje vaša kapela po návrate do Calgary? Už sú to, myslím, dva roky, zmenilo sa niečo?

Prežil som tu väčšinu života. Mám dvadsaťdeväť rokov, z toho dvadsaťpäť som strávil v Calgary. Zmena je drastická a to z každého hľadiska. Súčasnou otázkou je, či by sme sa mali dať opäť všetci dohromady, alebo rozdeliť. Hovorím všeobecne, pretože koncept je omnoho zložitejší. Niektorí členovia, ktorí tiež žili v Calgary, odtiaľ odišli. Peace and Purpose je spolupráca prevažne mňa a Zacha. Ďalší členovia prispeli tým, že nám niečo občas poslali online. V spojení sme stále. Naša členka Emma Acs z Kodane takto dodala úžasné časti. Neustále spolu všetci komunikujeme, čo sa nám v živote deje a podobne. Počas minuloročnej zimy som sa so Zachom stretol v jeho pivnici a len sme čakali, čo z toho bude. Nemali sme žiadny premyslený plán a ani sme si dokonca neboli istí, či to bude ďalší počin od Crack Cloud. Prežívali sme vtedy nejaké pocity podmienené životnými okolnosťami. Nebrali sme ohľad na to, či to bude rock and roll, pretože niečo také by nás rozptyľovalo od prítomnosti. Skutočnou esenciou umenia je, že je definované naším životom a my sme k tomu tak pristúpili.

Nový album je vytvorený s dôrazom na prístup DIY a intuíciu oproti konvenčnosti. Ako sa to prejavilo na tvorbe? Dá sa to spojiť s počiatkami Crack Cloud, keď vaša tvorba vznikala v domácich podmienkach?

Osobne som cítil silné prepojenie s charakterom DIY, pri ktorom nezáleží, aké máš vybavenie. Proste nemáš žiadnu výhovorku netvoriť umenie. Použili sme, čo sme mali alebo našli. Počas našej cesty sme mali možnosť nahrávať v rozmanitých svetových štúdiách a zároveň privilégium byť na tieto miesta pozvaní originálnymi tvorcami. Okresali sme to na základnú formu typu: „Proste sa toho chop a urob to!“ Nemuseli sme sa spoliehať na špičkového zvukového inžiniera, alebo na Abbey Road Studios, aby sme dosiahli nejakú hodnotu. Priemysel je v súčasnosti nestály a každú minútu sa mení, najmä technologicky. Bolo to proste len také cvičenie, z ktorého vzišiel z album.

Na grafike albumu je umelecká inštalácia, ktorá je ukotvená do izbovej steny. Vo videu skladby Safe Room môžeme vidieť Zacha, ako ju vyrába a v Stop Cutting Me ako rozoberá. Akú úlohu zohráva táto konštrukcia v príbehu Peace and Purpose?

Počas návštev nášho miesta som bol svedkom procesu. Podľa mňa je najlepšou odpoveďou: čokoľvek, čo z toho obrazu dostaneš, je úmyselné – v zmysle pozorovateľa aj umelca. Ten pohľad sám o sebe tvorí kontext najlepšie, ako vie. Akonáhle držíš obal albumu a hľadíš na neho, pohltí ťa. Zach na tom pracoval dni a noci. Je to hmotný kus, ktorý žije a dýcha. Nie je to nič generované AI.

Tá technologická estetika mi ako prvá vnukla myšlienku, či nejde o nejakú alegóriu práve na AI.

Tá podoba je daná našimi vtedajšími pocitmi. Bez toho, aby som do otázky umelej inteligencie zachádzal príliš hlboko, vytiahnem film Terminátor. Má perfektné paralely s naším súčasným svetom. Musíme si proste byť vedomí, ako nás to konzumuje a nie ako to konzumujeme my.

JEDINÉ, ČO MÁME

Peace and Purpose sa pohybuje v príbehoch obsahujúcich traumy, hnev, smútok a spomínanie. Až v poslednej skladbe Truth in Trauma prichádza rozuzlenie ich podielu na otázku mieru. Ako sa tieto temné témy dostávajú k takému odhaleniu?

Je to zaujímavé, že si postrehol ten obsah. Život je nepríjemný od narodenia až po smrť. Budhizmus vraví, že existencia je utrpenie. Na západe milujeme slogany, a tak by som album skúsil nejakým zhrnúť. Sú to príbehy, ktoré sú nevypovedané. Príbehy, ktorým musíme čeliť spolu s našimi rodinami, alebo ktorým musíme čeliť vnútorne. Také, čo nemajú žiadne obecenstvo.

Predchádzajúci počin Red Mile sa niesol v odľahčenej podobe, pričom reflektované životné skúsenosti na ňom občas dávkuje humor. Znejú v Peace and Purpose nejaké nevypovedané témy z toho obdobia?

Tieto a aj ostatné nahrávky nepredznamenáva akýkoľvek zámer alebo definícia. Je to skôr experiment a príležitosť vyjadrenia sa v momente spolu s našimi inšpiráciami, ktoré k nám prichádzajú. Nechcem hovoriť za ostatných, ale myslím si, že sa spoliehame na takýto prístup. Každý náš album bol vytvorený úplne inak. Majú svoj čas a miesto, ktoré ich kotvia do histórie. Vieš, neboli sme si istí, či Peace and Purpose vôbec bude ďalším albumom Crack Cloud. Neboli sme si istí, či ešte vôbec nejaký bude, ak mám byť úplne úprimný. Všetci sme nakoniec len ľudia, ktorí neexistujú iba na plagátoch, v článkoch alebo v rozhovoroch.

Premýšľal som o súhre slov mier a účel. Myslíš si, že tieto dva pojmy tvoria niečo dohromady? Je mier človeka definovaný jeho účelom?

Silná filozofická otázka. Vieme pomenovať náš koniec – smrť, ale nemáme potuchy, aký pocit to je, alebo ako vyzerá. Ľudia hovoria, že nemajú dostatok času, pritom čas je to jediné, čo máme. O všetkom, čo sa deje, vieme preto, lebo to vidíme každý deň na telefóne. Hádam, že si proste musíme otvoriť oči a viac uvažovať o komplexnosti mieru a účelu. Neuvaľujem myšlienku albumu a ani toho, čo si majú ľudia myslieť, alebo ako majú žiť. Jazyk je sám o sebe limitácia a jeho funkciu tu máme len krátku dobu v porovnaní s dobou existencie ľudstva. Technológia je tu ešte kratšie a jej odlišné podoby určuje sci-fi estetika, ktorá sa na ňu práve uplatňuje. Spája sa mi to so šesťdesiatkovou predstavou o vesmírnom atómovom veku. Veci sa aktuálne na tieto časy veľmi podobajú.

Na vašej tvorbe ma vždy prekvapuje, ako dokážete určité témy po zvukovej stránke podať. Črtáte celkom iné tematické prostredie, než aké by som čakal a v konečnom dôsledku to funguje. Ako si vyberáte formát alebo žáner, ktorý by opísal vaše myšlienky?

Estetiku zvuku máme spojenú s emóciami. Všetky žánre sú príkladom pocitov. Nie je to len nejaká vec, na ktorú si klikneš na Spotify v sekcii jazz rock len preto, že sa ti to práve páči. Napríklad môžeš mať abrazívne tóny, ktoré sprostredkúvajú drsné rozpoloženie. Takýchto kombinácií je nekonečno. Je možné prepojiť akúkoľvek emóciu s akýmkoľvek zvukom. Napríklad ťažko znejúce bicie s kompresiou ti môžu dodať pocit veľkosti, akoby si po niečom dupal. Ľudia veľmi nevnímajú texty a ide o umierajúce umenie. Ak ľudia počúvajú tie Zachove od srdca, chápu predstavu toho, ako sa separujeme od ľudskej podstaty a fungujeme v akomsi kolektívnom vedomí väčšieho dobra. To je to, na čom nám záleží. Zo Zachovej poézie sa dajú vybrať pocity, ktoré sú ľudské, ale aj tie nepríjemné, odcudzujúce. S jeho schopnosťou vyjadriť sa slovami veľmi súzniem. No ja sa venujem zvukovej stránke a preto milujem tvorbu skladateľa Ennia Morriconeho, ktorá dokáže navodiť atmosféru bez jediného slova.

Je cítiť, že si hudobne aj myšlienkovo nevolíte jeden smer, ale pohybujete sa vo väčšej mierke kontextov. Mám pocit, že ľudia v súčasnosti čelia tlaku, kedy si musia zvoliť nejakú stranu.

Spomenul som si na jeden citát. Zabudol som autora knihy, ale znie to nejak takto: „Ži život, ako by si bol už mŕtvy. Ako by si tu už nebol, pretože skutočne nie si.“ Pri pomoci druhým netreba očakávať akýkoľvek benefit. Byť úprimne altruistický je v súčasnosti veľmi náročná vec, bez ohľadu na to, či je človek dobrý alebo zlý. Je nutné dostať sa z komfortnej zóny a poddať sa súcitu a empatii. Proste tu treba byť pre ľudí bez zámienky osobného prínosu.

Spomenul si, že ľudia nevnímajú texty. Prečo to tak cítiš?

Samozrejme musím podotknúť, že existujú ľudia, ktorí si umenie a jeho myšlienky vážia. Pravdou je, že keď píšeš pesničku, mnohých to nezaujíma a ani nemusí, pretože jednoducho skladáš len hudbu. Kvôli technológiám v týchto dňoch existuje v hudobných kultúrach mnoho podskupín. Koľko tu máme rôznych mikrokozmov? Chceš byť goth? Buď goth a choď počúvať The Cure. Chceš počúvať rap? Vyber si oldschoolového 50 Centa. Ak máš rád hudbu, ktorá k tebe prehovára textmi, môžeš si vybrať takýto smer a podobne. Máme to teraz na dosah. Kedysi bola hudba konzumovaná skrz platne a kazety. Síce to teraz robíme podobne, ale skúsenosť bola odlišná. Je to o tom, čo komu vyhovuje. My sme veľmi privilegovaní, že vôbec máme nejaké publikum a možnosť dostať von nápady, ktoré sa k nemu dostanú a pochopia ho.