Články / Rozhovory

Dušan Vlk: Vybral som si život

Dušan Vlk: Vybral som si život

Jonáš Sudakov | Články / Rozhovory | 11.04.2023

Rozhovor s Dušanem Vlkem vyšel v magazínu Full Moon #144. Ale pochybením redakce se v něm objevila verze bez posledních úprav, zde uvádíme tu finální. Samozřejmě s velikou omluvou!




Po tridsiatich rokoch rapu na Slovensku sa môžeme baviť o pestrosti v žánre. Vznikla alternatívna scéna, ktorá si žije vlastným životom a za pomerne krátku dobu vychovala svoje deti. Deti ako je napríklad Dušan Vlk. Na platforme Soundcloud vydáva dlhé roky, ale väčšiu pozornosť získal až po vydaní dva roky starého EP 1996. Korporátny jazdec žijúci si svoj rapový Trainspotting. Niečo medzi psychológiou a piatkovým výplachom hlavy. Svojou inšpiráciou sa netají, ale zároveň má vlastnú tvár. Prešovské knieža a jeho putovanie po rádioaktívnej zóne s názvom slovenský rap.

Čo bol tvoj prvý kontakt s hudbou?
Keď som mal asi sedem alebo osem rokov, dostal som od brata modré napálené cérečko, na ktorom bolo fixkou napísané Kontrafakt. Myslím, že album ERA. Ale brat bol potom skôr taký metalista. Bol to taký typ staršieho brata, ako vidíš vo filmoch – vzor, vietor vo vlasoch type beat. Išiel si Avenged Sevenfold alebo System of a Down, to malo na mňa veľký vplyv. A keď som skejtoval, tak som strašne rád pri tom počúval starý rap. Cypres Hill napríklad. Alebo moja finta bola, že som si stiahol celé rádio Los Santos z GTA San Andreas na iPod Mini. To sú také moje prvé vplyvy.

Prečo si na začiatku nahrával na Soundcloud?
Keď som začal vydávať hudbu, tak Spotify nepoznal nikto. A na YouTube keď si chcel vydávať klipy, už si musel mať niečo odrapované, lebo by ťa v okolí vysmiali a nebrali vážne. Soundcloud bolo také médium, čo všetci používali. To bola aj tá éra soundcloudových raperov, z ktorých sú už teraz veľké mená. Teraz je to pre mňa taká truhlička kam smerujem svoje lo-fi pesničky.

Kedy si mal prvé nápady, že začneš tvoriť hudbu?
V jednom tracku som povedal, že robím rap od roku 2013, ale ja som rapoval už na základnej škole. Robil som to tak, že som zobral zahraničné rapové pesničky a vystrihol som koniec, lebo väčšina ich má na konci len čistý beat. Vystrihol som tú poslednú štvorku a dal som ju do loopu, aby hrala aspoň tri minúty. Vtedy som ani nevedel, že sa dá nejak inak dostať k beatom. To mohol byť rok 2009-2010, veľmi dávno. A už vtedy som robil rap. Akože bolo to strašné, pravdepodobne úplne na nič, lebo som ani nerapoval do beatu. Bolo to nahrané na takú plastovú tyčku, mikrofón na Skype. Vždy ma rap fascinoval. Ale úplne prvýkrát som začal písať text po koncerte 50 Centa v Košiciach na turné Before I Self-Destruct v 2009. Ten text bol po anglicky. Ale bola to taká detská angličtina, že „snapback in the backpack”. Vtedy som vedel, že chcem byť taký frajer ako 50 Cent.

Okrem brata ste boli doma umelecky založený?
Vôbec. Moji fotrovci boli vojaci. Keď sme boli deti, tak oni chodili do nejakého folklórneho súboru. Aj ja som spieval – babka ma učila veľa ľudových pesničiek. Hodinu pred spaním sme s ňou spievali, babka nás k tomu povzbudzovala. To bolo skoré detstvo, a potom dlhú dobu nič. Ale inak práve naopak – neboli sme veľmi umelecky založený, skôr som bol od toho odtláčaný. Keď som si spieval, tak mama mi dala pocítiť, že neviem spievať. Chcel som ísť na umeleckú školu, ale nešiel som, lebo som dostával veľké tlaky, že sa umením nedá uživiť. Prišiel som o veľa kamošov, čo tam išli. Ja som mal školu podnikania. Mňa proste tlačili tým smerom, že hlavne aby som zarobil lóve, lebo to je najdôležitejšie. Budeš mať čo do huby, kúpiš si dom, kúpiš si auto. Moji rodičia sú dosť workoholici, to bolo pre nich proste najdôležitejšie. Mám pocit, že vnímajú, že robím hudbu taký rok alebo možno dva. Inak máme veľmi dobrý vzťah.

Dosť to nadväzuje na tú tématikú korporátu, o ktorej v hudbe hovoriš.
No jasné, o tom to je. To je teraz môj život. Ja mám dobrú prácu - kariéru, barák, auto, rodinu. Vybral som si život - kúpil pračku, kávovar, neviem čo. Ako v Trainspottingu je tá hláška, tak ja som si vybral život a nie som úplne šťastný. Ja mám všetko, to je najhoršie. Fakt mám všetko. Jediné, čo nemám, je sloboda. Asi by som sa radšej uskromnil a robil len tú hudbu.

V rape sú autá, domy, zlato dominatná téma. Pozícia, v ktorej si, ti na to dáva nadhľad.
Práve asi áno. Niekedy tam mám síce to rapové klišé, to k tomu patrí, ale mňa to vôbec nemotivuje. Preto nemám dôvod o tom ani rozprávať. Chcel by som mať napríklad Cadillac. A mohol by som ho mať, ale chcel by som ho mať z rapu. Nejaký starý, rap machine auto. Moja jediná rapová vízia je mať prachy z rapu, aby som mohol byť doma. Proste chcem byť s deťmi, chcem mať čas na hudbu, chcem robiť oblečenie. Nechcem šperky. Aj som si z hudby kúpil zlaté zuby, ale nepotrebujem ich. To je práve to rapové klišé, ale nie sú to veci, na ktorých stojí nejaká moja podstata. Ja chcem byť doma s deťmi, to by som chcel z rapu.

OD KRS ONE K PHONKU

Toto mi pripomína jednu myšlienku z tracku Kofola, kde hovoríš: „A snáď dalo by sa zarobiť na tomto/ Dá nám zabrať, že sme nikto aj keď chceme“.
To by ma nenapadlo, že vytiahneš, to je strašne stará skladba. Bolo to dosť depresívne obdobie, keď tento track vznikal. Vtedy som začal chodiť do práce. Ale je sranda, že aj v časoch, keď som nemal všetko to, čo mám dnes, tak som mal taký postoj. Keď si tie staršie tracky pustíš, tak my sme jednu dobu hovorili, že robíme punk rap, len vtedy to nebolo také populárne. Čiže možno aj preto tam ten materiál nie je. Že sme chceli skôr niečo rozbiť než kúpiť.

Aký by si popísal svoj hudobný vývoj v tvorbe?
To čo som robil rád pred rokmi stále rád robím aj teraz. Akurát taký bezduchý trap ma prestal baviť. Tie trapové produkcie mi prídu nudné. Ľudia mi posielajú beaty a veľa ich znie totožne. Ja som to aj povedal na tracku Duše: „Mám v maili tisíc beatov, ani jeden nemá dušu.” V tomto je to ťažké. Ale tým, že mám nejakú poruchu sústredenosti, tak to je aj v hudbe, že znie dosť multižánrovo. Keď si pustíš napríklad Korporát, tam máš d’n’b beat, potom nejaký post-punk, phonk. A to práve preto, že dlho nevydržím pri jednom žánri. Napríklad spravím tri phonkové tracky a mám pocit, že to znie rovnako, že už chcem robiť niečo iné. Tým, že som si osvojil lo-fi, phonk, post-punk, tak mi dosť vyhovuje to nesústredenie sa. Zo začiatku som robil iba boombapové veci. Vždy som mal pri všetkom rád, keď to znelo staro. Že tam je nejaký filter, tá hudba je taká špinavá, je tam šum. To tam musím mať stále. Ťažko povedať, či tam je nejaký vývoj. Ja sa vždy rád vrátim aj k tým boombapovým beatom. Mal som na začiatku veľa mixtapeov, kde som zobral beat od KRS-One alebo Cypress Hill a to sem-tam spravím aj teraz.

Phonk si objavil ako? Bol to ten pôvodný memphiský alebo ten súčasný?
Aj ten súčasný, ale na ten starší, memphiský ma dostal RNZ. My sa vzájomne vnímame už dlho. Vieme o sebe asi sedem rokov, ale stretli sme sa až pred dvoma. Keď sme sa len vnímali, tak ma trochu ovplyňoval, ale čím viac sa poznáme, tym viac sa to stupňuje. On môže za to, že robím phonk. Na veľa vecí ma dostal on. Three 6 Mafia som pred tým nepočúval, Suicideboys som tiež vďaka nemu začal vnímať trochu inak. Aj za to ako nahrávam môže on.

VLASTNÁ SCÉNA

Ako si sa zoznámil s komunitou okolo Fvck Kvlt?
K Fvck_kvltovi som sa dostal cez našeho spoločného kamoša Oskara z Košíc. Pozval ma na track, kde bol aj Denis (Fvck_kvlt). Ja som vtedy nevedel úplne kto to je. Keď som si ho ale viac vypočul, tak som zistil, že robí to, čo ma na rape baví. Že to, čo sme hlásali niekedy, tak to robí aj on. Prvýkrát som sa s nimi stretol možno pred troma rokmi v Trebišove na festivale Skapalpes Fest. Išiel som tam natočiť ich koncert na starú kazetovú kameru. Vtedy som ich všetkých spoznal. Pamätám si, že som ešte nepoznal ich pesničky a Denis mi v jednej chvíli podal mikrofón pred ústa, aby som niečo zarapoval. Vtedy som to nevedel, ale dnes už s ním môžem odohrať všetko, poznám tie texty od A po Z. Už vtedy, keď sme sa rozprávali, tak som si hovoril, že si dosť rozumieme. Pre mňa to bolo fajn, lebo som v tej dobe nerobil hudbu, za ktorou by som si úplne stál a toto mi pomohlo. V roku 2020 som sa znovu začal venovať rapu. Mal som dlho pauzu, lebo sa mi narodilo prvé dieťa. Tie tracky boli strašné. Neviem odkiaľ to zo mňa vyliezlo. Tie myšlienky boli debilné, materiálne, úplne som sa stratil. Teraz mám rovnaký mindset, ako som mal pri tých soundcloudových trackoch. Za tými staršími trackmi si teraz stojím viac ako za tými z prvej polovice 2020. Keď som ale stretol Denisa, tak ma to hodilo naspäť. A vidíš, zase to bol človek, čo mal vietor vo vlasoch a gitaru. Možno mi trochu pripomínal brata. A možno som potreboval zase taký dlhovlasý gitarový vzor. Tam som sa oznámil aj s Edovým. On mi tiež dosť pomohol a mám pocit, že málo rozprávam o tom, koľko pre mňa spravil. Strašne tlačil, aby som sa niekde dostal. Fakt za moje prvé albumy môže Edúv Syn. To som tiež povedal v pesničke, že „rapujúci pankáči ma prijali a boli radi.” Oni ma k sebe zobrali, ako svoje dieťa a za to, aký je dnešný Dušan Vlk môžu veľmi veľa oni. Aj moji starí kamoši si s nimi rozumejú, ako keby sme spolu vyrastali. Sme si boli súdení proste. Až je z toho takáto kultúra. Celý ten dnešný underground má veľmi dobrú komunitu a všetci tí ľudia si sú v niečom podobní. S každým kto príde na koncert si rozumieš. Sme pospájali najväčších outsiderov a vyvrheľov.

Myslíš, že ste takto úplne mimo rapovej scény?
Určite, a ja ani nechcem byť súčasťou nejakej väčšej rapovej scény. Chcem aby to rástlo, ale nechcem ísť tým smerom, že ma budú volať na Hip Hop Žije a bude to DMS, Dušan Vlk a Kontrafakt. Tá alternatívna scéna funguje sama, a je naprieč všetkými generáciami. A hlavne máme všetci spoločné to, že nás ten bežný rap serie. To som si všimol aj pri starších poslucháčoch, že nemajú moc radi slovenský rap. A ak áno, tak mená ako Lyrik, Bene, Vec, Idea, či ešte ako-tak Boy Wonder. Toto ich baví, lebo je to o niečom inom, nie je tam asi toľko toho spomínaného rapového klišé. Ten mainstreamový rap je pre mladšie generácie.

V tracku Neviem čo si dokazujem hovoríš „nemôžeme sa rovnať ortodoxným hiphoperom”.
Tam myslím takých oldheads. Vždy ma srali tými postojmi, že neexistuje nič iné, len tempo v rozmedzí od 87 do 99 BPM. U nás v Prešove ma vždy štvalo, že si nás mladších nechceli pustiť k sebe. Každý, kto sa trochu vymykal ich formičke, tak bol zlý. Zo mňa si robili brutálne srandu. Ja si myslím, že si aj preto nejak extra neverím. Bol som aj z tejto stránky držaný pri zemi, aj doma, tak som si nikdy v tej hudbe moc neveril. Jedna z vecí, čo považujem za úspech je, že som týchto ľudí prešťal v umení. Že spravím aj to čo robia oni, ale spravím to lepšie, lebo mám otvorenú hlavu.

O SLOBODE

Kedy si si našiel svoj hlas?
Pri EP 1996. Vtedy som prišiel na to ako nahrávať a začal si byť istý, že toto je dobré. A od polovice 2021, keď som začal robiť Asthmaboy, tak som vedel, že toto je určite už ono. Som videl, že to čo baví mňa, baví aj ostatných.

Keď textovo porovnám lo-fi soundcloudové tracky a napríklad novšieho Asthmaboya, tak na tých starších veciach si bol viac melancholický a lyrický, ale teraz sa omnoho viac niečomu vymedzuješ. Je to zámerné alebo prirodzený vývoj?
To súvisí asi s tým, že som postupne naberal odvahu. Keď som bol mladší, tak som sa možno bál vykričať niečo fašistom, aby som si nenarobil problémy. Teraz si viac verím a menej sa bojím, môžem do toho dať hnev. Zároveň som sa našiel hudobne. Môžem tam dať to, čo cítím. Pomáha mi to aj ventilovať. A stále asi viac ventilujem a viac vecí ma štve. Aj čo sa týka otázky života a smrti, samovraždy. V starších trackoch som sa o to nejak obtrel, ale teraz to poviem na plné ústa. Je dôležité hovoriť o našich temných zákutiach. A dôležitý je aj ten dopad. Mňa strašne štvú apolitickí raperi, čo sa nevyjadria k ničomu. Ja som za hudbu, ktorá má odkaz. Jasné, nech sú tam aj tracky o tom, že som zaspal na zemi a bol som celý ogrcaný, ale nech tam je aj to, čo niekomu niečo dá. Alebo niečo odkáže svetu. Či už nazi punks fuck off, obrazy slobody, alebo antisystémového boja. Nech mám pocit, že to má nejakú hlbšiu myšlienku.

Čo je za tými temnými myšlienkami v textoch? Napríklad East Side Suicide je len niečo hymnické alebo je za tým niečo hlbšie?
To East Side Suicide možno nemá takú hĺbku, je to inšpirované Pouyom a Suicideboys (South Side Suicide) a myslel som si, že to bude sranda - akože východoslovenská samovražda. Ale sú tam často aj hlbšie veci o duševnej bolesti a depresii. Občas sa bojím, či to na niekoho nemá zlý dopad, či neglorifikujem nejaké samovražedné sklony alebo užívanie drog. Ale zatiaľ mám pocit, že to je naopak, a vždy sa nájde niekto, kto povie, že mu to pomohlo. Tí ľudia to cítia rovnako ako ja.

A čo by si teda chcel aby si ľudia zobrali z tej hudby okrem zábavy?
Ťažko povedať. Nemyslím na to, čo to komu dá. Každý nech si z toho zoberie, čo chce. Snáď aj z tých negatívnych vecí čo hovorím bude nejaký pozitívny dopad. Určite chcem širíť tú myšlienku slobody, či už z hľadiska národnosti, sexuálnej orientácie, či slobody v tvorení, alebo slobody od systému. To chcem šíriť. A aby ľudia vedeli, že je v pohode sa cítiť zle. Všetci sa trápime. A keď sa niekto tvári, že sa netrápi, tak klame.

Info

Dušan Vlk
Facebook

foto © se svolením Dušana Vlka

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Petra Hradilová (Czech Music Crossroads): Pro mě to není jen práce

Mariia Smirnova 18.06.2024

To nejlepší ze světa world music, jazzu a alternativy můžete nasávat už za pár dnů v ostravském domě kultury Poklad a na koncertech pod širým nebem na Alšově náměstí. Rozhovor.

Marin Lalić (Bear Stone): Všetko je veľmi uvoľnené a bez stresu

Lucia Banáková 11.06.2024

Chorvátsky prírodný i festivalový unikát pre priaznivcov stoner a psychedelického rocku. Interview.

Pořadatelská: Tomáš Vobořil (Marienbad Film Festival)

Viktor Palák 07.06.2024

Co čekat od letošního ročníku již zavedené přehlídky v Mariánských Lázních? Svůj ideální festivalový den – a mnohem víc – vykresluje programový ředitel festivalu.

Randy Armstrong (Red): Plán B neexistuje

Dan Sywala 06.06.2024

Od té doby vydali dalších sedm alb, neměli žádné velké excesy, i když se jim nevyhnuly ani hodně mizerné dny, včetně jednoho pražského. Rozhovor.

Jonas Almén (Royal Republic): A najednou tam jsem!

Eva Karpilovská 03.06.2024

Sedmnáct let v nezměněné sestavě a čerstvě páté studiové album LoveCop mají za sebou švédští rockeři Royal Republic. Rozhovor, brzo živě na Rock for People.

Tomáš Poprik (ObrFest): Baví mě potkávat usměvavé lidi

Mariia Smirnova 28.05.2024

Letos přibude scéna na Trchové zahradě, kde mezi jahodami a pod třešní budou divadla, workshopy a v pozdějším odpoledni koncerty převážně ženských interpretek.

Doug Robb (Hoobastank): Jak velí upřímnost

Eva Karpilovská 22.05.2024

„Já měl třeba vždycky trochu problém označovat nás za umělce. Jsem prostě jen člověk, co dělá hudbu.“ Rozhovor s frontmanem kapely Hoobastank pro Full Moon.

Curk: Většinou je to o lidech

Veronika Miksová 22.04.2024

Charismatického kluka z Jihlavy nebylo úplně snadné rozpovídat, než mi došlo, že všechno podstatné ze svého vnitřního světa sublimuje do hudby. Rozhovor.

Margaux Sauvé (Ghostly Kisses): Příběhy posluchačů ovlivňují proces psaní

Kristina Kratochvilová 29.03.2024

Kanadská zpěvačka Margaux Sauvé je středobodem Ghostly Kisses a ve snových zvukových krajinách rozpíná příběhy o lásce, touze a ztrátě. Rozhovor.

Václav Havelka (fyield): KEXP vnímám jako milník

Michal Pařízek 25.03.2024

Dostat se s kapelou do studia legendární radiové stanice KEXP v Seattlu je snem mnoha hudebníků z celého světa. Rozhovor.

Offtopic

Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Souhlasím Další informace