Obloha nado mnou sa krok za krokom zaťahuje a pľúca sa len ťažko plnia vlhkým vzduchom. Myslím na Katarziino oslovenie z hlasovej správy: „Ahoj, drahá.“ Ako by sme sa poznali roky. Tento zvláštne komfortný pocit ma neopúšťa.
Možno za to môže prirodzená úprimnosť, ktorou sa vyznačujú aj jej texty. Cez zdieľanie skúseností z lokálnych gymov sa dostávame k procesu tvorby jej najnovšieho albumu Pozvi ma, neprídem. Až s odstupom si uvedomujem, ako veľmi je ovplyvnený vzťahmi – pracovnými, priateľskými, romantickými, rodinnými aj tým, ktorý si buduje sama so sebou. Všetky sa napokon premietajú do jej vzťahu k vlastnej hudbe: premenlivého, ale o to silnejšieho.
Prekvapilo ma, že si celú komunikáciu a PR okolo albumu robíš sama.
Píšem len ľuďom na Instagrame a maily. Toto je už siedmy album, takže si pamätám, kedy a s kým sme robili rozhovory. Nie je to nejak veľa práce. Nechcem ísť do médií, ktoré čítajú ľudia, u ktorých viem, že ma nebudú moc vnímať a ani ja ich. Nemyslím to zle, ale ľudia, čo čítajú Blesk, ma nebudú mať radi, nebudú počúvať moje pesničky a nepochopia texty, lebo je to pre nich otravné, depresívne alebo niečo podobné.
Na Instagrame si mala k albumu zverejnenú zbierku na Donio. Myslím, že pri človeku s dlhoročnou kariérou to môže niekoho prekvapiť.
Granty si píšem sama dlhodobo. Je to pre mňa taká scenáristická práca. Vždy tam funguje spoločenský presah a moje texty ho väčšinou majú. Teraz som si už o grant z Fondu na podporu umenia ani nežiadala, lebo fond v podstate skončil. Granty nestíhajú dokončiť, schvaľujú podporu pre Pochod za život a iné veci, ktoré nie sú vôbec kultúrne, v podstate sú za mňa až fašistické.
Podľa mňa majú umelci často pocit, že žobrú o peniaze, že je to trápne a hanbia sa za to, ale mne už príde, že je to úplne normálne. Zbierka išla rýchlo, ľudia ju sami od seba naplnili ešte týždeň predtým, než sa to skončilo. Ja som nenatočila ani jedno video, kde rozprávam o tom, že, prosím vás, pošlite mi peniaze. Čo je trochu zázrak.
Potom som videla zoznam tých, ktorí prispeli, a mnohí z nich sú ľudia, ktorých poznám osobne, z koncertov, alebo sú to fanúšikovia. Bolo príjemné si to uvedomiť. Posledný rok som mala pocit, že to už nemá zmysel robiť ďalej, pretože sme veľmi málo hrali a fakt som nemala peniaze na vlastné účty.
Rozmýšľala som, že som proste out a že asi ten manažment robím zle. Ale ľudia mi dodali takú novú nádej, že ešte to na chvíľu vydržím. Bola som z toho dojatá, znova som si uvedomila, koľko ľudí je stále so mnou prepojených.
Pozvi ma, neprídem vpadá pod rukama Robina Galii přímo do smířeného povzdechu nad bullshitem „povinných“ společenských akcí přetékajících sociálním kapitálem a trapnými small talky. Sedmá řadovka nachází Katarzii zavřenou doma a snící o utopii, snad i spokojenou, zároveň ale stále pochybující a pozorující pokřivené dění za záclonami.
Mám pocit, že sa vraciame do minulosti, že umelci a umelkyne sú v určitom zmysle odkázaní na svojich mecenášov.
Hej, ale zároveň sa aj sama seba často pýtam, či nie je u mňa nejaká chyba alebo či ľudí proste serie, že sa stále snažím o nejaký aktivizmus. Že som radikálna a verejne rozprávam o feminizme. Možno si to veľa ľudí dezinterpretuje a dajú si na mňa nálepku „neznášame ju“. Mávam pocit, že svojej kariére dlhodobo ubližujem tým, že sa snažím hovoriť veci, v ktoré verím. Zároveň si za tým, že to je nevyhnutné hovoriť, stojím si za tým a je to pre mňa dôležité, takže to robiť musím.
Ako tak pozorujem komerčný pop alebo rap, tak tam sa naozaj málo vyjadruje k spoločenským problémom. Väčšinou tí ľudia riešia hlavne seba, píšu o láske alebo o tom, ako boli v klube. Ja ľudí stále s niečím konfrontujem. Teraz si nechcem namýšľať, že som nejaká úžasná aktivistka, práveže robím pramálo oproti tomu, čo robia naozajstní aktivisti. Myslím si, že tam trochu figuruje aj to, že to nie je také ľahko stráviteľné.
Pre mňa je ťažké neporovnávať sa s ostatnými. Často sa pozerám na kamarátov, ktorým sa darí, hrajú veľa koncertov, a aj ja som ich fanúšik. Rozmýšľam, čo je na ich tvorbe iné, a často mi príde, že sú hlavne noví. Sú dva, tri až päť rokov na tom malom trhu a ľudí to ešte zaujíma. Ja trochu ťažko zbieram pesničky, lebo nie vždy mám nápad, čo napísať. Možno by som mala pracovať viac, ale nechcem podliehať tlaku.
Třetí album jako inscenovaný rapový koncert o čarodějnických procesech. Vychytralé texty s nejen literárními přesahy a pichlavými narážkami rapují dvě kamarádky do beatů ovlivněných jazzem i metalem. Na desce Ssscream vypráví Hihihahaholky příběh o patriarchální společnosti i radikalismu.
S Tomášem Staňkem, autorem a ilustrátorem knihy Periferní průvodce Prahou, si povídáme o jeho lásce k městu, proměnách pražských zákoutí a neotřelém pohledu na známá místa, která nejdou jen popisovat.
O „vy víte koho“ nejde, s Matejem Drličkou jsme se spojili zejména proto, že 21. července proběhne v Obecním domě první pražský koncert pod hlavičkou festivalu Viva Musica!, který Drlička založil již před více než dvaceti lety a v rámci jeho programu přivezl do Bratislavy desítky výjimečných osobností.
S Marianom Hrnčiarom, jedným z organizátorov skalického Festu Maringota, som sa v očakávaní ďalšieho ročníka rozprávala o mimoriadne príjemnej atmosfére a line-upe nabitom zahraničnými menami. Nezaobišlo sa to však ani bez hodnotenia neutešenej situácie na Slovensku.
Pokud jste se s Anthonym Bourdainem setkali v češtině, jeho košatý jazyk vám s největší pravděpodobností zprostředkovala překladatelka Jiřina Stárková. S charismatickým kuchařem sdílí potřebu intenzity i touhu odcházet z večírku vždy poslední. Měla na Tonyho, jak mu familiárně po letech strávených s jeho texty říká, někdy crush? Co nejhoršího podle ní kdy vzal do pusy?
Rozhovor o mateřství, zdánlivých hloupostech a šnecích, kteří kolem nás chodí velmi těsně.