22/07 19:00Nová Cvernovka, Bratislava
Ako prichádzajú raňajky, zapínam nahrávku, a Shina s Danielom začnú striedať vajíčka a odpovede. Rozprávajú o svojej dlhej ceste aj nepodmienenej radosti.
Po krátkom blúdení prichádzam k menšiemu stolu v rušnej kaviarni, kde už sú usadení Shina s Danielom Salontayom. Tvoria spolu už dve a pol dekády kapelu Longital, ich meno odkazuje na bratislavské Dlhé diely, odkiaľ pochádzajú. Nové projekty vydávajú každé tri roky s najrôznejšími hosťami ako Slavo Solovic alebo Andrej Bako z Anglicka. V jadre ale stále zostávajú dvojicou. Ich nový album Krajina beží dolu vlastným brehom je poetický, kľudný, radostný. Ako prichádzajú raňajky, zapínam nahrávku, a Shina s Danielom začnú striedať vajíčka a odpovede. Rozprávajú o svojej dlhej ceste aj nepodmienenej radosti.
Pozerala som si vašu siahodlhú diskografiu, váš prvý album vyšiel dva roky predtým, ako som sa narodila. Teraz vydávate už štrnásty – ako spolu stále držíte?
SHINA: Sami si hovoríme, že je to celkom zázrak. Ale v tom roku 2001 sme položili základ, ktorý bol silný. Rozhodli sme sa, že chceme robiť hudbu, a že z nej chceme žiť. Silno sme sa v tejto idei zakotvili, potom už sme len išli po nej. Zhodou všetkých okolností sa nám to podarilo. S albumami sme začali zhurta, vydali sme všetky naskladané pesničky, čo sme dovtedy spravili. Dali sme ich dokopy, a v prvých dvoch rokoch boli štyri albumy. Veľkou výhodou bolo, že sme spolu bývali v jednom byte, nemuseli sme sa s nikým dohadovať. V jednom priestore sme mali skúšobňu, štúdio, prvé albumy sme tam ešte nenahrávali, neskôr aj to. Všetok čas išiel hudbe, hraniu.
Nebolo to občas aj komplikované?
SHINA: My sme vtedy boli vo veľmi dobrej fáze nášho vzťahu, už mal nejaké štyri roky, dobre sme sa poznali, ale zároveň sme neboli v žiadnej kríze, ktorá prichádza tak po desiatich rokoch. Zároveň to bolo pre nás veľmi vzrušujúce. Nestíhali sme vnímať, či mal vzťah problém, bolo to dobrodružné.
DANO: Nevyrobili sme si veľa povinností, nemáme deti, udržali sme sa v relatívne slobodnom móde. Ako keď človek ešte nie je usadený. Nevznikali nejaké veľké finančné záväzky, nestretli sme sa ani so žiadnymi existenčnými tlakmi, ktoré by nás blokovali v tvorivom procese, čo je vo dvojici oveľa náročnejšie, ako keď človek robí sám. Ale toto bolo veľmi dôležité, mali sme vymyslený low-cost mód existencie.
SHINA: Vzniklo to vlastne preto, že sme si hneď na začiatku povedali, že vrhneme všetky naše sily a čas do hudby, a budeme ju robiť bez ohľadu na to, ako sa to bude vyvíjať. Čiže sme boli ochotní sa aj na niekoľko rokov úplne uskromniť. Tým, že sme boli dvaja, sme sa vedeli podporiť.
DANO: A hudba nám to vlastne vracala, boli sme na jednej obrovskej dovolenke za koncertami.
AKO NECHAŤ PLYNÚŤ
Snažila som sa rozlúštiť názov nového albumu, a ako prvá mi napadla spoločenská reflexia. Po vypočutí ma to ťahalo skôr k vnútornej krajine, a návratu k vlastnému pokoju, alebo prítomnému momentu. Čo ste tým mysleli vy?
SHINA: Ideš na to dobre. V prvej chvíli som tým nemyslela nič. Bol to jeden zo zápisov z chalupy hore na kopcoch, ktoré tak padajú dole. Keby som vedome hľadala význam, vidím krajinu, ktorá má tie formy, a nemusí vkladať žiadnu námahu, aby padala dole vlastným brehom. Ťažko to vysvetliť, ale ako ľudia sa stále snažíme niečo vytvoriť, spraviť ryhu vo svete. Asi to súvisí s naším vekom, ale sme za naším vrcholom, už sme sa prestali snažiť niečo dosiahnuť, a nechávame to voľne plynúť. Tu je niekde ten význam, že človek môže nechať veciam voľný priebeh, a aj tak dosiahnuť všetko, čo chcel. Nebolo tam nič politické ani spoločenské.
DANO: Všetko je v podstate v našom texte „čo ešte by si chcel chcieť“. Krajina padá bez akejkoľvek snahy, lebo gravitácia funguje. Že prestať chcieť chcieť je strašne oslobodzujúce z nášho pohľadu. Je to pekná predstava.
SHINA: Pre mladého človeka to nie je úplne pochopiteľný koncept, ktorý som začala rozvíjať, súvisí to aj s vekom. Ja som bola strašne v tridsiatich, alebo aj mladšie, chtivá, všetko vo mne vrelo. Pamätám si, že keby mi niekto povedal, nech sa na to vykašlem a nechám to plynúť, tak by som povedala, že nechcem byť pasívna. Ale ono to nie je o pasivite, ale o uvoľnení sa, a reagovaní na to, čo život prináša. Akoby to chcenie alebo tá mimoriadna ambicióznosť paradoxne nepomáha. Komplikuje veci, čo vidím aj vo vydavateľstve (Shina tiež riadi Slnko Records, pozn. red.). Mladí muzikanti sa nenechajú viesť kreatívnym procesom a strašne si komplikujú život, prináša to psychické problémy.
DANO: To ťa na riadení vydavateľstva najviac baví, nie? Jednoznačne je vtedy vo svojom živle a zaoberá sa tými ľuďmi.
SHINA: Pre mňa je to strašne zaujímavé pole pozorovania, ako sa vyvíjajú hudobnícke kariéry. Niekedy si hudobníci robia inú prácu, a popri tom nahrávajú, to je tiež super. Ale tento leitmotív prehnaných ambícií sledujem u všetkých. Baví ma pozorovať, kde to vzniká, ako sa rozvíja, ako s ním narábajú, a aké dôsledky má. Aj preto som natáčala podcasty Cesty Slnka so Shinou, chcela som sa dopracovať k zisteniam ohľadom tohto problému.
Úplný výskum.
SHINA: Skoro výskum, hej. V celom vydavateľstve robíme kancelársku prácu okolo vydania, je tam veľa úkonov. Ale za tým je pre mňa aj poznávanie, ako to funguje v životoch.
NEPODMIENENÁ RADOSŤ
Robíte aj nejaký mentoring?
SHINA: Áno, časom vznikol. Keď už má človek toho viacej za sebou, vie poskytnúť rady, alebo skôr zákulisné informácie. Mladí ľudia vidia povrch kariér, ceny, kde všade umelec hral. Ale ten umelec musí zo seba veľa odovzdať, občas je to kruté. Niekedy to ovplyvní život tak, že ľudia nevedia pokračovať, stanú sa závislými od drog, alkoholu, liekov. Alebo len nevedia spracovať všetky veci, je to pre nich príliš silné, lebo ich predstavy, čo to je byť slávni a bohatí, sa líšia od reality.
Toto by som chcela vedieť – keď si počúvala album, čo ti hovorilo? Zaujíma ma to vekovo, keďže si človek, čo sa narodil po začiatku nášho tvorenia. Čo k tebe prehováralo, čo tam vieš nájsť?
Keď som ho počúvala, veľmi na mňa zapôsobili prírodné obrazce z textov, a ako je v každej skladbe vybudovaná atmosféra. Ako má každá pieseň svoj vesmír. Vtiahlo ma do prítomného momentu – akoby nepozerať sa príliš ďaleko do budúcna, ani späť do minulosti, a nenechať sa tým tak ovplyvniť.
DANO: Hudba má ten efekt, ako vravíš o vnímaní prítomného okamihu. Keď sa človek dostane do tej zóny, je otvorený veľmi zvláštnym spôsobom, absorbuje veci. Naším cieľom bolo, aby bola tá hudba taká nepodmienená radosť. Lebo podmienená radosť existuje mimo nás. O tom je Moja radosť, ktorá sa na nás pozerá z kúta, a pobavene sleduje, že čo ty vlastne robíš.
SHINA: Áno, lebo my sa snažíme tú radosť hľadať na zlých miestach. Cez jedlo, pitie, zábavy, cestovanie do Nepálu a tak ďalej. Stále sa za tým naháňame. Dobré pocity sa snažíš vyvolať objavovaním, ale to nemá konca kraja. Čiže si radosť musíš vyvolať nepodmienene v sebe ako stav, a vtedy je jedno, kde si, či ideš do Nepálu, alebo sa prejsť po Prahe. Tu sa dostávame naspäť k názvu albumu, kde to slobodne beží, a nemusíš sa za ničím naháňať, nemáš žiadne ambície. Vnútri sa dostaneš do stavu pokoja a kedy na teba nič zvonka nepôsobí.
To je ale hrozne náročné.
SHINA: Hej, je to celoživotná práca. U mňa sa začala niekedy, keď som mala dvadsaťjeden rokov, s takým špeciálnym zážitkom, ktorý opisujem v knihe Znamení neznámeho. Je tam viac takýchto príbehov. To ma priviedlo na cestu vnútorného pozorovania. Po rokoch som zistila, že okrem hudby a labelu paralelne stále pracujem na tom, aby som zistila, čo sa vo mne deje. Až teraz môžem povedať, že som sa dostala do zóny takého pokoja, že ma nič nevyruší. Iba občas reagujem na Dana…
DANO: Som chcel práve povedať, že počkať, počkať…
SHINA: Reagujem zlostne na nejaké tvoje správanie, ktoré sa opakuje, že prosím ťa už…
DANO: Nehľadaj ten mobil.
SHINA: Čiže vznikajú zlostné reakcie, ale nevyvolávajú nepokoj. Aj keď vzniknú vlnky, tak si poviem: toto môžeš trochu vyčistiť. Ale dúfam, že v hudbe je cítiť, že vo mne vznikla zóna pokoja a radosti, o ktorú sa môžem neustále opierať. Ten cieľ je vlastne skracovať reakčný čas. Niekedy človeka niečo rozčúli, a je z toho vyvedený z miery a smutný aj dva, tri dni. Medzitým naňho útočia iné veci, dá sa v tom pekne stratiť.
Súvisí s prácou na sebe aj vaša tvorba? Počas nej musíte sebareflektovať, stíhali by ste to, aj keby ste robili niečo iné?
SHINA: Ja som si povedala, že sa nechám hudbou viesť, a tak mi začali chodiť texty, ktoré si zapisujem. Neviem odkiaľ. Prídu mi, ja ich zapíšem, spracujem do pesničky, alebo prečítam, a oni mi vravia, ako mám ďalej pracovať na tom vnútornom. Keďže sme si povedali, že nebudeme budovať kariéru na nejakých konkrétnych cieľoch a nechali sme to voľne plynúť, tak u mňa tvorba spolupracuje s vnútornou prácou. Nechávam sa ňou ovplyvňovať a ona sa vracia do tých textov.
(NE)VEDECKÝ PRÍSTUP
Mám pocit, že veľa dospelých ľudí, respektíve zo staršej generácie, až tak nepracuje s mentálnym zdravím. Dáva vám na to tvorba priestor a čas?
DANO: Mne to určite pomohlo. Teraz sa veľa rozprávam so svojím otcom, s ktorým si už odovzdávame posledné veci. V 1968 vystavoval, no po prvom zákaze sa akoby uzavrel. Keď som sa ho pýtal, či by niečo nespravil ináč, vravel, že mal vtedy zapnúť ako blázon, že to je dlh voči jeho talentu. Nieslo sa to s ním celý život, má to následky v zníženom sebavedomí, plachosti, nedôvere voči okoliu a tak ďalej. Potom sa to postupne vyriešilo, momentálne je znovu akoby objavený umelec, ale vidím, že jeho život tým bol poznačený. No a z môjho pohľadu ma ušetril takej nenaplnenej sebarealizácie. V mojom prípade to znamená, že žijem v gitare. Som naozaj hudobný nerd, nemá to konca kraja, je to tiež práca na celý život. Od štrnástich rokov som vedel, že som hudobník, ale pripustil som si to až o osemnásť rokov neskôr, keď som išiel študovať jazz do Ameriky. Posledné roky sa snažím naozaj rozumieť tomu, čo robím. V prípade gitary a hudby je to postavené na veľmi jednoduchom postuláte: máme dvanásť hudobných prvkov a robí sa z toho nekonečne bohatá krajina. Som vyštudovaný informatik a matematik, takže mňa tieto koncepty zaujímajú aj z iného pohľadu, ale len pri hudbe mám také vyváženie pravej a ľavej hemisféry. Chcel som mať niečo, čomu nerozumiem, čo je tajomné, nepredstaviteľné a nepredvídateľné. Teraz to spájam dohromady, chcem aj rozumieť, čo sa deje, lebo už aj viem, že racio má nejakú hranicu, za ktorú už nemôže siahnuť. Táto hranica ma strašne fascinuje, a je to pre mňa hudba. Shina fantasticky hrá na bezpražcovú basu.
SHINA: Fantasticky je prehnané slovo.
DANO: Milujem basovú gitaru a som šťastný, ako som ju k nej nenápadne manévroval. Má výborné nápady, melodické a harmonické, a robí to totálne intuitívne. Čo je perfektné a pre mňa nezopakovateľné, ona to po sebe vie zopakovať. Nie na základe racionálneho pochopenia, ona je v tom. No a ja som sa na tomto albume dosť venoval zvuku a technológii nahrávania, v ateliéri mám do štyridsať nástrojov. Pre mňa je to ako paleta farieb, z pohľadu môjho otca, ktoré vrstvím. Pri aranžovaní mi ale pomohlo porozumieť harmónii, rytmu, rýchlejšie som sa dopracoval a uchopil to, čo v sebe cítim a počujem.
SHINA: Je to taký vedecký prístup v Danovom prípade.
DANO: Nie, to nie je vedecký prístup. To je prístup bez vynechania medzery v poznaní.
Takže má hudba pre vás v sebe stále čosi magické?
SHINA: Keď sme boli v zime na koncerte, hralo kvarteto. Keď zatvoríš oči, hrali fantastickú hudbu. Keď ich otvoríš, vidíš štyri také malé drievka, na každom päť, šesť strún. No a ja hovorím: nepríde ti to fascinujúce, že na týchto drievkach vzniká hudba, ktorá ťa odnesie do iných svetov? Ja to nechám v tomto bode, že ma to očarúva, chcem byť poslucháč. Ale Dana začne zaujímať, aké je ladenie strún, z akého materiálu je drievko, ako je to upnuté, ako to funguje.
DANO: Dobre, ale to je pohľad takého laika. Keď si vezmeme dĺžku drievka a hustotu informácií na ňom… Takú matematickú analýzu, že si vezmeme dĺžku jednej úsečky 1 cm ako výsek nekonečnej priamky, ktorá ide z jedného konca vesmíru na druhý. Na tej úsečke je rovnaký počet bodov, ako na celej priamke, je to takzvané spojité nekonečno, hej?
SHINA: A tu už sa my s Veronikou strácame…
DANO: Naozaj v akomkoľvek výseku kontinua je hustota informácií rovnaká, a rovnaký počet bodov. Bežná logika je založená na dohode o pravdivosti očividného tvrdenia (axióme) ako fungujú prirodzené čísla: že jedna a jedna je dva. Najväčší logik ľudstva bol asi Kurt Gödel, mimochodom sa narodil na Morave a prepadol z matematiky. Dokázal, že v rámci jazyka logického systému, ktorý je založený na tejto samozrejmej axióme (1+1=2), sa dá sformulovať tvrdenie, ktoré nie je dokázateľné ako pravdivé, a ani nie je vyvrátiteľné ako nepravdivé. Tomu sa hovorí Gödelova teória neúplnosti logických systémov. Ak si axiomaticky budujeme nejaký myšlienkový systém, model, tak predpokladáme, že v rámci neho je dokázateľné všetko. A Gödel ukázal, že už od základov je taký systém a jeho jazyk neúplný. Toto mi prezradili na matfyze v poslednom ročníku. Dovtedy som si päť rokov namýšľal, že ja celú vedu pochopím, hocijakú teóriu vytvorím na axiómach a všetko bude predvídateľné a jasné. A oni vybalia toto. Stále mám zimomriavky z toho. Povedal som si, že toto je hudba. Vtedy som niečo pochopil…
SHINA: To krásne neurčité, magické je to, čo nie je v našej logike.
DANO: To znamená, že môj prístup je vedecký, ale poučený týmto formatívnym zážitkom. Takže keď tvorím hudbu alebo aranžujem, tak to robím s vedomím, že to nikdy úplne nepochopím. No a vďaka tomuto sa cítim každé ráno na začiatku. A to je ten dar času, ktorý máme, keď robíme jednu vec. Ja si ráno začnem občas pískať nejaký dementný starý hit, až to Shinu otravuje.
SHINA: Nie, mňa normálne prekvapuje, ako sa každé ráno zobúdza do takej eufórie.
DANO: Mám šťastie, že mám splachovaciu pamäť. Tým pádom aj pri bookovaní si nepamätám, čo sme zažili na koncerte…
SHINA: Aký prúser to bol, zvukár alebo ja neviem čo. On sa zakaždým úplne vyčistí.
To je celkom požehnanie.
SHINA: To je perfektný spôsob ako fungovať.
DANO: Keby som mal Shiinu pamäť, nič neurobím.
SHINA: Vždycky si vravím, že to musí naraziť na nejakú hranicu, kedy prestane tento systém fungovať, ale nenarazilo, ani nenarazí. Stále to pozorujem s úžasom.
Možno by to narazilo, keby ste sa nemali navzájom.
SHINA: Určite, väčšinou keď nie je systém dobre nastavený, tak na niečo narazíš, ale tu nie.
Máte již předplatné?Přihlásit se
Tento článek je zdarma. Pořiďte si předplatné a můžete číst všechny naše články.
Možnost kdykoliv zrušit
