Mladistvá smršť v rytme reggeatonu (Ema)

Tvorca životopisných snímkov Neruda (2016) či Jackie (2016), chilský režisér Pablo Larraín, prichádza s provokatívnou Emou. Ide opäť o biografiu, no tentokrát v inom slova zmysle. Nejedná sa o príbeh známej osobnosti. Ema reprezentuje mladú generáciu bojujúcu za lásku v mnohých podobách, no zároveň je ženou z mäsa a kostí, ktorá presadzuje revoltu proti tradičnej rodine. V roku 2019 si počin vyslúžil nomináciu na Zlatú palmu na Benátskom filmovom festivale. A aj keď je plný pohlcujúcej zmyselnosti, opojného tanca a temperamentu, základná otázka sa sústredí na to najpodstatnejšie – zložitosť ľudských vzťahov.

Mladá Ema (Mariana Di Girólamo) a jej o dvanásť rokov starší manžel Gastón (Gael García Bernal) sa nachádzajú v ťažkom období, kedy sa vzdali adoptívneho syna. Navzájom sa dostávajú do spleti obviňovania a výčitiek. Zatiaľ čo Ema je ľahkovážna a tvrdohlavá žena, jej muž je zrelší a rozumnejší, ale aj napriek kariérnemu úspechu trpí zakomplexovanosťou. Ema sa rozhodne vyriešiť celú situáciu svojrázne a pripraví si plán ako vyplniť dieru, ktorá jej po chlapcovi zostala.

Obaja sa pohybujú v prostredí tanečného súboru, kde je Gastón choreografom. Vzniká badateľná veková bariéra medzi ním ako učiteľom a tanečníkmi ako žiakmi, kedy aj desať rokov vytvára značné rozdiely vo vnímaní reality. Tanečníci nastupujúcej generácie sa snažia vymaniť z klasického nacvičovania v sálach, túžia výjsť zo zaužívaného stereotypu a chcú prežiť hudbu tam, odkiaľ prišla – na ulici.

Na chronológiu a dej sa v tomto prípade vzhliada ako na niečo druhoradé. Intenzitu kinematického zážitku tvorí predovšetkým precízna kamera Sergia Armstronga s dôrazom na detail v spojení s experimentálnou hudbou skladateľa Nicolása Jaara. Interiéry umeleckého priestoru pôsobia svetlo a fádne, no v momente, kedy sa umelci presúvajú do exteriéru, scény začnú žiariť farbami a sú nabité prenikavými melódiami. Spoločné tanečné výstupy v uliciach vzbudzujú dojem súdržnosti medzi ľuďmi, ktorí zápasia s rovnakým údelom a navzájom si bezhranične veria. Napriek tomu snímok nefiguruje prívlastkom tanečný alebo hudobný. Rytmy reggeatonu modelujú pouličnú atmosféru, keďže daný štýl je typický pre momentálny mainstream chilskej kultúry.

Čo na kvalite uberá, sú mnohokrát absurdné dialógy. Ich vplyvom postavy pôsobia naivne až hlúpo, akoby si neuvedomovali podmienky, v ktorých sa ocitajú. Sám Larrain v jednom z rozhovorov prehlásil, že scenár bol písaný počas nakrúcania. Ema tak vznikala v samotnom procese a bola vytváraná ako hybný organizmus, čo je symbolicky prenesené aj do audiovizuálneho výsledku. Protagonisti nedbajú na následky konania, žijú pre prítomný okamih, aj keď to vyznieva iracionálne alebo prehnane emotívne, energia zrodená medzi nimi je vťahujúca. Ide o osobnosti, ktoré sú súčasťou kolektívneho myšlienkového prúdu, no začínajú samé od seba.

Dielo rozpracuváva dva základné témy. V prvom rade sa sústredí na Emu ako ženu v jej osobnom živote. Je manželkou, dcérou, sestrou a navzdory svojej neviazanosti a frivolnosti hlavne matkou. Rovnako sa tu v tom istom momente pojednáva o potrebe emancipácie, voľnosti a otvorenej sexuality. Tieto námety spolu vydarene kooperujú bez toho, aby jedna rušila tú druhú a naopak. Ema predstavuje romantickú drámu s prvkami erotiky, mladistvé a nekonvenčné spracovanie aktuálnej spoločenskej a partnerskej problematiky.