Moon Crew #36: Veronika Kubanková

Jak na vás působil Full Moon, když jste se s ním setkali poprvé? Veronika Kubanková třeba měla dojem, že alternativní časopis přicestoval odněkud z ostrovů. Když zjistila, že se jedná o lokální produkt, dostala chuť se k redakci připojit, a už devět let přispívá přemýšlivými texty o hudbě. Kromě hudby ovšem má nespočet jiných zájmů: geologie, jazyky, tanec a pomoc jiným – Veronika ráda pracuje s dětmi a momentálně vyučuje v internátní škole v Bratislavě. Svou pestrou osobnost nám poodhalila v novém Moon Crew.

Kdy a jak ses seznámila s Full Moonem, co tě k němu přivedlo?

Myslím, že som mala práve dvadsať tri. Mamina ma vzala do kníhkupectva Artforum s tým, že si môžem niečo vybrať ako darček, a zbadala som na obálke PJ Harvey, ktorú som vtedy mala na piedestáli. Myslela som, že je to nejaké alternatívne médium v angličtine, takže ma veľmi potešila čeština a vôbec, tá možnosť byť v spojení s hudbou, ktorú moc ľudí v mojom okolí nepočúvalo.

Jak jsi začala psát pro Full Moon?

Počas výšky, kedy som študovala slovenčinu a estetiku, ma vždy zachraňovali seminárky, opakovane mi odporúčala písať aj moja obľúbená profesorka literatúry, a keď som o rok neskôr po kúpe prvého Full Moonu videla, že zháňajú pisálkov, napísala som Maximovi. Doteraz neviem, kde som vôbec na to vzala odvahu, ale dá sa povedať, že mi to zásadne zmenilo život. Našla som spôsob sebarealizácie spojený s hudbou, po ktorom som vždy túžila a ani som o tom nevedela. Do Full Moonu, ktorý pokladám za svoju domovskú základňu, píšem deväť rokov.

Na který svůj článek vzpomínáš nejradši?

Rozhodne na ten prvý. Bol o britskom hudobníkovi Rudym Zygadlovi. Triasli sa mi ruky, keď som ho posielala, no zároveň som cítila, že sa začína niečo nové, dobré v mojom živote, čo vďaka Full Moonu trvá doteraz.

Píšeš nejen pro Full Moon, ale i například pro slovenský měsíčník Kapitál, který má rovněž digitální a tištěnou podobu. Jaký je rozdíl v jejich přístupech?

Kapitál má svoju peknú novinovú tlačenú podobu, funguje ako mesačník a je angažovaným ľavicovým médiom. Taká slovenská verzia A2. Snažia sa okrem iného prepájať společenské a politické témy s umením, vďaka nim som sa naučila nazerať na hudbu nielen ako na prostriedok umeleckej výpovede, ale vnímať ju v širšom či užšom rámci. Veľmi si vážim celú redakciu a ich neúnavnú snahu dávať hlas tým, ktorí nie sú často zreteľne počutí, vyskúšala som si i prácu editorky a to bol neskutočný záhul, všetka česť pre tých a tie, ktoré to dávajú na mesačnej báze. Zásadný rozdiel vidím v politickej angažovanosti a tematickosti Kapitálu. Tento rok som cítila potrebu dať si voľno, z Kapitálu som odišla a myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Rada sa učím nové spôsoby tvorby textu, zároveň som v kútiku duše stále klasik a baví ma písať o dobrých či zlých albumoch.

Přispíváš ještě někam? O čem píšeš nejraději?

Píšem aj do internetového kultúrneho časopisu MLOKI, ktorý je zameraný prevažne na divadlo a je zastupený študovanými divadelními kritikmi a kritičkami. Najskôr som sa toľkej erudovanosti obávala, ale nesmierne mi ich poznámky a zadania pomáhajú sa zlepšovať a v neposlednom rade prekonávať moju nelogickú averziu voči divadlu. Ono to veľakrát ani nie je úplne jednoduchý proces, často svoj text nemôžem po dopísaní doslova ani vidieť, ale po čase sa viem ku nemu kriticky vrátiť a veľakrát som sama prekvapená, že sa to vlastne dá čítať. Rada píšem o tom, čo ma nejak stimuluje, otvára mi hlavu či hýbe niečím vo mne, čo sa nedá úplne pomenovať.

Dřív jsi vedla oddělení literatury pro děti a mládež v bratislavské knihovně. Čemu přesně ses tam věnovala?

Knižničné časy mám nateraz za sebou, ale spomínam na ne s láskou. U nás v Žiline som v knižnici bola každý týždeň, keď sa kámošky hrali s bábikami, ja som sa hrala na to, že som pani svojho knižného kráľovstva a tvárila sa, že čítam plyšákom. V Bratislave som viedla Úsek literatúry pre deti a mládež, prerábala oddelenie, nakupovala komixy, snažila sa zaujať mladých podujatiami a podobne. Hoci si to mnohí myslia, nie je pravda, že knihy sú mŕtve a deti o ne nemajú záujem.

Proč tě zajímá právě dětská literatura?

Vnímam literatúru skôr ako celok. Tak som aj brala svoju prácu na oddelení. Nie je rozhodujúce, či niekoho v dvanástich baví Stephen King alebo Slávna päťka, návyk na čítanie a vnímanie knižničného priestoru ako útočišťa či miesta, kde je jednoducho človek vždy prijatý, to boli pre mňa, okrem modernizácie, najdôležitejšie ciele.

Co ti přinesla práce s dětmi? Máš v plánu podobné projekty?

S deťmi pracujem naďalej, učím v Liečebno-výchovnom sanatóriu v Bratislave. Je to internátna škola pre chlapcov od 11 do 15 rokov, ktorí majú ADHD, poruchy správania, poruchy učenia, či častokrát všetko naraz. Najväčšia porucha je v mnohých prípadoch v ich rodine a hoci si často počúvam narážky na to, že sme polepšovňa, v prvom rade sa chalanom snažíme pomôcť, pretože to ani jeden z nich nemal/nemá v živote ľahké. Som skôr introvert, a preto je malou záhadou, že práve v učení som sa našla, no neskutočne ma baví ten moment, keď sa niečo nové naučia, pozrú na svet či seba inak, niečo nové vytvoria, pracujú so sebou. Podobne znevýhodneným skupinám by som sa chcela venovať i v budúcnosti.

Přejeme hodně štěstí. Čemu ráda věnuješ volný čas?

Zaujíma ma až příliš veľa vecí: geológia a prehistória Zeme, cestovanie a odlišnosti krajín a kultúr, mala som i nejaké DJské pokusy, momentálne sa učím po taliansky a najviac ma vie zresetovať tanec a dobrý koncert. Myslím, že zvedavosť mám akosi zakorenenú, no stáva sa, že po ťažkom dni len vymaľovávam antistresové omaľovánky pre dospelých.

Takové dny míváme všichni. Posloucháš u toho hudbu? Jmenuj tři nejzásadnější umělce uplynulé dekády?

Toto je vražedná otázka, ktorú každý deň zodpoviem inak. Dnes napríklad Elysia Crampton, The Caretaker, Andy Stott.

Co přeješ Full Moonu k deseti letům?

Aby tak, ako zmenil život mne, dokázal ponúkať otvorené dvere i ďalším, ktorí vlastne ani nevedia, čo hľadajú.