Preview: ooo x Trenčín 2026

Program Evropského hlavního města kultury Trenčín 2026 je bohatý a rozsáhlý, výjimečné linie úúú a psst nesoucí motto Listening to a Loud New World pokrývající experimentální soudobou hudbu a site-specific projekty má na svědomí sdružení ooo, které vzniklo v roce 2020. Mezi jeho programovými body najdeme například vytvoření piánové zahrady nebo performativní situaci pro tři sta nástrojů a jedno město pod názvem Ladění města, celý program představí zakládající členové sdružení hudebník, pedagog a intermediální umělec Fero Király a dramaturgyně, kulturní manažerka a performerka Eva Vozárová.

Sdružení ooo vzniklo na jaře v roce 2020, tedy v době nástupu pandemie. Z jakých popudů vzniklo?

FERO: Krátka verzia je, že sa stretli dvaja ľudia s bohatými skúsenosťami a tvorivou minulosťou. Táto výbušná zmes spôsobila za veľmi krátky čas explóziu nápadov, dobrodružstiev a projektov. Dlhá verzia je oveľa komplikovanejšia, prepletenejšia s množstvom kompostovania a lásky.

EVA: Osobne prvých šesť rokov cítim ako také výživné dva-tri. Hrali sme od Humenného cez Budapešť až po Bazilej, Fero do toho stihol spraviť ešte aj Benátky, ocitli sme sa v Central European Network for Sonic Ecologies… Dostali sme hneď na začiatku lekciu z toho, že veci treba robiť ináč. Ako ináč? Akokoľvek chceš a môžeš.

Změnilo nějak procesy a cíle sdružení turbulentní světové dění, ve kterém vlastně už od onoho roku 2020 všichni žijeme?

FERO: Snažíme sa robiť veci, ktoré nám dávajú zmysel práve vo vzťahu k priestoru, v ktorom žijeme. Pôvodne som bol klavirista, no v nejakom bode mi došlo, že mi to už nestačí. Bolo napísanej kopec krásnej muziky a zdá sa, že úplne zbytočne. Pozrime sa, kde sme sa to ocitli. Mám nahrávať CD s hudbou pre lepší svet, ktoré ale pri výrobe zničí kúsok z neho? Niečo ma na tom začalo vyrušovať.

Ja som dušou utopista, žijúci niekde v komunizme Federácie zo Star Treku. Och, ako to slovo zle vyzerá keď je napísané. Ako to mám vyjadriť? Som za zastropovanie príjmu, práva prírody, degrowth, technodiverzitu, open source, som vegetarián, riešime DIY kultúru, permacomputing, hacking a učíme (sa) žiť život. Lebo to už je ono. Už sa to deje. Strácame spoločný príbeh. Stratili sme sa v informáciách, v technologických novinkách, ktoré tu už nie sú preto, aby bol svet lepším miestom, ale pre zisk jednotlivcov. Sme zamotaní v sledovaní business-politickej reality show, ako nejakých kohútích zápasov a pri tom tu už hráme vysoké stávky o planétu – našu jedinú kozmickú loď. To, čo stvárame na tejto planéte, sa ma hlboko dotýka a odzrkadľuje sa to v našej práci. Stále o tom premýšľame. Ak by som mal robiť niečo iné, tak asi pôjdem na bicykli okolo sveta.

EVA: Ja som na rozdiel od Fera dystopista, takže so zlým v zásade rátam. Ale to neznamená, že by som s dobou bola vyrovnaná akokoľvek viac. Aj tak som šokovaná z roka na rok viac. Covid, Ukrajina, Palestína, spoločenská nálada u nás, u vás… Odkedy robíme spolu ako ooo, mám pocit, že je to stále vyjednávanie dvoch pozícií: tvoriť úplne slobodne vs. reagovať na situáciu, lebo proste musíš, nemôžeš nechať túto dobu bez komentára. Som z toho nesmierne unavená, ale jedno aj druhé je nutné.

Jak došlo k vašemu zapojení do příprav programu EHMK?

EVA: Čo sa týka Trenčína, sme pri tom od prvého stretnutia pozvaných umelcov a kurátorov pred šiestimi rokmi. Fera do toho zavolal vtedajší riaditeľ projektu Martin Dorot. Vtedy tomu nikto nedával šancu, asi ani my. Ale boli tam super ľudia, povedali sme si, ok, podporíme to, veď vlastne nič nehrozí. No lenže Trenčín to vyhral.

Úplne otvorene, má to strašne veľa problémov a múch, ale nejakým zázrakom je to jedna z posledných inštitúcií v krajine, kde sa momentálne dá slobodne tvoriť. Poskladali sme skvelý tím ľudí, bez ktorých by to nešlo, ktorým EHMK umožňuje mať platenú prácu v kultúre o rok-dva dlhšie. To je tiež podstatné, všetci hľadáme stratégie, ako prežiť do volieb.

Pojďme k samotnému programu. Jaká byla geneze příprav? Jak jste programové body vybírali?

FERO: Boli sme za tie roky pri prípravách obidvoch Bid Bookov, tam sme načrtli našu koncepciu a smerovanie. Od začiatku sme vedeli, že chceme hovoriť o sound arte, zvukovej inštalácii, akustickej ekológii, to boli témy, ktoré nám na scéne chýbajú. Trenčín mal zas „objednávku“ po koncertoch experimentálnej hudby. Napríklad Gordona Monahana sme chceli od začiatku. Veľa práce dal výber lokalít, lebo sme región nepoznali, stálo nás veľa času, pracovných aj osobných ciest lepšie ho spoznať, ak sme chceli pracovať s lokálnosťou v tom najlepšom slova zmysle.

EVA: Projekt ako Trenčín 2026 je o tom, že máme šancu robiť na veciach, ktoré by sa v žiadnej inej realite pri slovenskom financovaní udiať nemohli, minimálne nie v našej réžii. Gordon Monahan, Ellen Fullman, Miroslav Beinhauer a Hábovo šestinotónové harmónium, ktoré požičiavame z Českého národného múzea – to sú veci, ktoré by v akejkoľvek inej krajine hostili erbové inštitúcie, nie malé združenie z Petržalky. Nám tu tieto a aj iné veci chýbali v rámci prezentácie toho, čo považujeme za zásadné dianie v hudbe a zvuku od druhej polovice 20. storočia. Je trochu bizarné, že sa takéto veľkorysé programy budú prezentovať zrovna v roku, ktorý môže byť pre slovenskú kultúru na istý čas posledným.

Jak složité bylo osobnosti jako Gordona Monahana nebo Anneu Lockwood k účasti přesvědčit?

FERO: S Gordonom som asi pred desiatimi rokmi robil rozhovor do časopisu ENTER. Možno preto, že si ma pamätal, súhlasil. Gordon je veľmi príjemný človek, myslí pozitívne a vždy nachádza riešenia. Komunikujeme intenzívne a jeho projekt pripravujeme už vyše roka, takže boli situácie, kedy sme si mysleli, že to nebude fungovať, no Gordon si vedel vždy predstaviť riešenie. Realizácia Piano Listening to Itself at Beckov Castle je asi to najnáročnejšie, čo sme kedy robili, a keď to bude tam, tak si poviem, že fúúú. Annea si pozrela našu stránku a napísala, že nám verí – veľmi rýchlo sme si porozumeli, lebo sa jej páčili naše aktivity. Pre vysoký vek nepríde žiaľ osobne, ale jej Piano Garden by malo dostať Moravské Lieskové na mapu umeleckého sveta. Pôvodne sme ju oslovovali kvôli Piano Burning, ale povedala, že v tejto zlej dobe ho už nechce uvádzať. Robíme aj The Long String Instrument, 16 metrov dlhý nástroj pre Ellen Fullman, ten musíme skonštruovať. To je náročné. Už len nájsť v Trenčíne priestor, kam by sa nástroj zmestil a mohli by sme si ho dovoliť na štyri-päť dní, nebolo ľahké.

Hned několik programových bodů proběhne mimo aglomeraci Trenčína, hovořili jste o tom, že vám výběr lokalit zabral hodně času. Dali jste si za cíl vyvézt kulturní program také mimo město?

EVA: To si asi nosíme tak trochu z akcie intermediálneho umenia JAMA, kde sa večne pohybujeme za mestom, kdesi v lese, na tajchu alebo v krčme. Veľmi nás nezaujíma robiť na miestach, ktoré sú na to pripravené. Koncertné sály radi prenecháme iným, ktorí potrebujú dokonalosť. Nás to najviac baví tam, kde to nikto nečaká. Naberá to úplne iné kontexty. Núti to umelcov aj nás reagovať na miesto, vznikajú šťavnatejšie, zaujímavejšie veci, ktoré sú bližšie k ľuďom. A o tom EHMK nakoniec je, nie? Netlačiť všetko do centra diania. Aj keď občas to dá zabrať. Keď sme v novembri museli provizórne pripájať na elektrinu päťposchodovú baťovskú fabriku v Partizánskom, lebo oficiálne pripojenie trvalo x-násobne dlhšie, než sa predpokladalo, hovorila som si, či robíme dobre. Nakoniec prišlo tri sto ľudí, boli tam skvelé koncerty, a myslím, že bolo dôležité v rámci EHMK urobiť túto akciu na mieste, kde práve vzniká jedno potenciálne veľmi silné nové kultúrne centrum Fabrika 61 a podporiť ich.

Z programu vyčnívá událost Ladenie mesta s podtitulem Performatívna situácia pre 300 nástrojov a jedno mesto. Připravovali jste ji prý celý rok, zkusme ji představit podrobněji.

FERO: Ladenie mesta je náš autorský projekt tvorivého tímu Evy, Petry Fornayovej a mňa. Pôvodne sme chceli reinterpretovať Zvukovú inváziu na mesto Bonn Ladislava Kupkoviča, no do toho prišla vojna a bolo rozhodnuté, že inváziu nechceme. Vytvárame nové dielo, do ktorého sme prizvali množstvo lokálnych aj nelokálnych hudobníkov a hudobníčok. Takže nás snáď bude až tristo, ale budeme len akustickí. Žiadne mesto plné hudby, žiadne PA, žiadna invázia, len hladkanie mesta zvukom. Idea diela sa skrýva niekde na pomedzí akustickej ekológie a fluxusových happeningov minulého storočia. Milan Adamčiak ist auch dabei.

EVA: Hlavne je to ale konceptuálna akcia o hľadaní toho, čo máme spoločné a akejsi radosti zo sveta okolo, čo je momentálne prudko nedostatkový tovar. Siaha ďaleko pred deň jej realizácie, čo bude 22. mája 2026. Vzniká to možno aj päť rokov, z toho intenzívne posledné dva. Tých tristo ľudí nie je len tak, fakt sa o to pokúšame. Uvidíme, či sa to podarí. Takáto vec sa dá zrealizovať presne raz v živote.

Na jaký programový bod se osobně těšíte nejvíce a proč?

FERO: Veľmi sa teším na Piano Listening to Itself at Beckov Castle Gordona Monahana – okrem diela odtiaľ bude úžasný výhľad, bude to tam mesiac, takže to zažije veľa ľudí; Audio Swarm Johna Grzinicha – okrem toho, že je John milý chlapík, jeho soundwalk patrí medzi tie najlepšie, ktoré som zažil. Till Boverman je opensource človek, môjmu srdcu blízky, predstavujem si situáciu vo vágnych terénoch Trenčína.

EVA: Asi najviac na Ellen Fullmann. Jej The Long String Instrument som už raz zažila a rada sa „doňho“ vrátim. A veľmi sa teším, že po nás ostane Piano Garden Anney Lockwood v Moravskom Lieskovom. Teraz sú na svete len tri ďalšie trvalé „piano záhrady“ – v Nemecku, vo Walese a v štáte New York. Moravské Lieskové bude štvrtá.

EHMK je příležitost, která se opakovat nebude, samotné zahájení vypadalo naprosto velkolepě a nákladně. Obecně situace kultury na Slovensku je vzhledem k rozkladu FPU ale komplikovaná až tragická. Jak vidíte budoucnost vašeho sdružení?

FERO: Je taká hmla, že ja nevidím nič. Momentálne ideme na plný výkon v Trenčíne. Je to náročné, my sme nároční na seba a záleží nám na tom. Možno aj preto, že vieme, že neprinášame mainstream, takže hľadáme spôsoby, ako to odkomunikovať potenciálnemu publiku. Pokiaľ človeku milión nebude rezonovať umenie, zmizne nám zem pod nohami. Aj jemu.

EVA: Trenčín teraz ťahá veľa projektov, nás aj mnohých našich kolegov, ale o chvíľu je rok 2027. S FPU sa z môjho pohľadu aktuálne nedá rátať. Mnohí to skúšajú, podávajú žiadosti, a chápem to, každý sme v inej situácii a rozumiem aj dôvodom, prečo to nepustiť; ale pre mňa je to ovládnutá inštitúcia, s ktorou teraz nemôžeme spolupracovať. Preto tam už ani nežiadame zdroje a jednu dotáciu sme vlani po zmene vedenia už aj odmietli. Lenže FPU je celý slovenský ekosystém, všetko ostatné sú v zásade drobné. To, že sme ho ako scéna nedokázali ochrániť, je fakt vážne. Keď som videla, ako z týždňa na týždeň na protestoch pred jeho sídlom ubúdalo ľudí, trochu mi to zlomilo srdce. Ako ochránime čokoľvek ďalšie? Cením, že z tejto krízy vznikla Otvorená Kultúra!, to sú ľudia, ktorí to nesmierne odmakali a už teraz vymýšľajú, čo bude nutné riešiť „po potope“, to ma trochu upokojuje. A čo bude s ooo? Neviem. Trochu sa zase minimalizujeme. Možno bude viac času na tvorbu a vlastné veci. Ak nebude nutné nikam narukovať, bude dobre. Možno pôjdeme na tom starom bicykli okolo sveta. Ak ešte bude nejaké „okolo sveta“.