Spin-off Animal Collective? Ne ne, The Revival Hour!

The Revival Hour som našiel, vypočul, odložil. Vyčkával som. A právom! Clusterchord bol neprispôsobivý noise-pop, ktorý sa približoval móresom The Flaming Lips. Lenže debutom naozaj nesmierne prekvapili. O tom, že sa tu rozpisujem o dvojici dvoch amerických gayov zo silne nábožensky založených rodín, že teta jedného z nich chcela vyhnať zlých duchov a že toto všetko vo svojej tvorbe usilovne reflektujú, je asi zbytočné hovoriť, takže sa posunieme.

Scorpio Little Devil sa líši. Alebo radšej, líši sa jemne. Od noise-popového trendu sa „Hodinári“ síce vzdialili, to ale neznamená, že sa ho vzdali. Nie... pridali viac sentimentu. Ale teraz vážne; spočiatku sa vo vás pri počúvaní skladby Control miesi dojem, že počúvate slušný spin-off Animal Collective; neo-psychedelické blúznenie o vymanení sa však neznie bohvieako radostne. Nuž a takto sa odhaľuje napredovanie celého albumu, sprevádzaného elektronikou nevymierajúceho glo-fi napriek nepopierateľnému summer popu šesťdesiatych rokov. Hudba postupne začína rozkvitať do chamber popu s na môj vkus temnejšími vokálmi DM Stitha. Pokojne hovorme o oživení prekliatych básnikov i stratenej generácie, stiesnenej v hypermodernom obale. Pochopíte, až začne Stith chórickým „Am I right to hold back?“ stúpať do oduševnelých sfér, z ktorých nezostúpi až do konca. Škoda ilúzie skromného speváckeho kumštu. Hoci schopnosť vyjadriť každý pocit je ohromujúca, módna neostrosť, nanešťastie, nezbavuje album aj napriek všetkej snahe od monotónnosti. V súhre cyklických aranžmánov Laphama sa stretávajú v neľahkom predstavení.

Druhú časť okorenili rýchlejším tempom a nástojčivejším kvílením. Copperhouse je skrz-naskrz prepichnutý electrom, rozbíjajúc celú predošlú výstavbu, založenú prevažne na pomalšej údernej rytmike. A vrcholí to Clean s prepracovanými reverbmi. Trhá všetko! Hodinári budujú na nových formách úprimnej výpovede. Vyháňanie démonov, zažitého, seba zo spoločnosti natoľko nalieha, až sa v Run Away mení na konečné vyslobodenie. Naoko by sa mohlo zdať, že tento debut s ľahkosťou možno zaradiť medzi nespočet hypnagogických nahrávok, ktoré svojou otupenou zastretosťou zakrátko omrzia. Omyl je pravdou. Aj napriek faktu, že takýto trend je prítomný na Scorpio Little Devil, nemôžem súhlasiť. Hudobníci sa na jednotlivých skladbách podieľajú rovnakým dielom a nádherne sa dopĺňajú. Stith vystupuje ako zručný pesničkár, čo dokazuje aj počinom Heavy Ghost z roku 2009. No aby sa jeho hudba mohla stať viac počúvateľnou, pomocnú ruku od JM Laphama naozaj potreboval. So sklonom k nariaseným synkopám sa stáva Heavy Ghost skutočne heavy.

Som náramne zvedavý, s čím ešte prídu. Či vyznávate experimenty Helado Negro alebo univerzálnosť WhoMadeWho, prípadne jedinečnosť eighties art-popu, Scorpio Little Devil bude stopercentne tým pravým, hoc patrne temným, letným spestrením tohto roku. Raz darmo, grafickí dizajnéri, zdá sa, už majú cit aj pre tvorivosť v hudbe. Vezmite si nakoniec takého Kima Hiorthoya alebo Konstantina Vitu.