Sziget 2018, ďeň piaty: Škola rocku

Zaradenie ružovej show Dua Lipy do stredu dňa s najrockovejším výberom považujem za veľmi pozitívny ťah. Stiahnutie nastylovaných parádnic a tým aj menšia šanca, že skončíte celý od flitrov, keď sa o vás v dave obtierajú pri selfie kreáciách, znamenala možnosť pozorne si vychutnať hudobné vystúpenia.

Sekundy po tom, čo sa na obrazovke objavil satelitný snímok Islandu, Kaleo odpálili prvý zo série bluesovejších songov. Prívetivo pôsobiacich hudobníkov zastrel frontmanov imidž nedostupného napomadovaného rockera, ktorý po chvíli zavrčal nervózne: „Come on!”, aby povzbudil nie príliš spolupracujúce publikum. Napriek minimálnej interakcii si kapela obecenstvo razom podmanila prierezom žánrovo rozmanitej tvorby a bezchybným výkonom, ktorý bol na nerozoznanie od nahrávky.

Ihneď potom, čo sa mi podarilo dobehnúť na záver vystúpenia punkrockového dua Slaves, som sa nechala strhnúť neuveriteľným zvukom, ktorý táto dvojica dokázala vytvoriť mixom nahnevaných bubnov a gitary. Gestami pri piesni Beauty Quest, odsudzujúcej kult krásy, spevák zhodil popkultúru a polovicu festivalových návštevníkov.

Keď sa na stagi objavil Liam Gallagher v čiernej šušťákovej bunde s kapucňou a s rukami vo vreckách bez mimiky v tvári sa pritisol k mikrofónu, na prvý pohľad by sa dalo očakávať vystúpenie po vzore Oasis. Liam sa však dokázal vymaniť z tieňa bývalej kapely a niekoľko zaradených oasisovských hitov si nezískalo o nič väčší záujem než novšie sólo věci. Tie si našli nemalé množstvo fanúšikov, ktorí ich vďačne odspievali s ním.

fotogalerie z dalšího festivalového dne zde

Na rozdiel od niektorých slovenských a českých festivalov, ktoré miestami pripomínajú materskú škôlku či stretnutie rodín, batoľatá, deti v predškolskom veku a roztrasených psíkov v tranze na Szigete nájdete len zriedka. Ak sa tak však nejakým nedopatrením stane, okolostajace skupinky neváhajú rodičov o nevhodnosti rozhodnutia upozorniť pohŕdavým pohľadom a krútením hláv, ako sa stalo aj pred nasledujúcim koncertom.

Po tom, čo sa na pódiu A38 objavili členovia Wolf Alice, rozmýšľala som, odkiaľ pramení názov kapely. O malú chvíľu, keď nežne pôsobiaca blondínka odetá v svetlých šatách pripomínajúcich negližé predviedla so skrčeným nosom niekoľko punkových screamov, pochopila som. Explozívne vystúpenie prechádzalo od zasnenejších balad k dynamickejším a tvrdším skladbám, ktoré vyzývali k moshpitu.

Na rovnakom mieste sa pódia chopil psychadelický rock s názvom King Gizzard & The Lizard Wizard, ktorý ťažko prirovnať k niečomu inému. Na živé vystúpenie Austrálčanov som sa tešila, pretože ak niekto dokáže za rok vydať päť albumov, o rozmanitosť musí byť postarané. A nesklamalo. Predvádzanie mikrotonálnej explorácie, a to nie v samostaných songoch, ale v ich desaťminútových zlúčeninách, pôsobilo ako interpretácia príbehu. Neúnavnosť, ktorú v nedeľu večer toto sedemčlenné zoskupenie predviedlo, podčiarkol vietor, ktorý mali počas celej jazdy vo vlasoch.