11 z 10 (Sigur Rós)

Sigur Rós v rámci aktuálnej live-show oprášili svoj pravdepodobne najrockovejší album () z roku 2002 a nemohli urobiť lepšie. Repetitívne art-rockové aranže so živočíšnymi expanziami znejú naživo rovnako aktuálne a nekopromisne ako pred dvadsiatimi rokmi. V Prahe ich veľkolepé prevedenie podčiarkla entropická hra svetiel a dôraz na zvukový a vizuálny detail.

Emocionalitu a intenzitu, ktorú naživo predvádza štvorica sústredená okolo Jónsiho Birgissona je nemožné redukovať na jednu recenziu. Iste, s odstupom povedané, Sigur Rós sú štyria islandskí chlapíci stojaci na pódiu, ktorí nahrali niekoľko kladne hodnotených albumov a zahrali niekoľko dobrých koncertov. V praxi sú však odlišní vo všetkom ostatnom. Od jazyka, v ktorom píšu texty, cez spôsob, akým spievajú a využívajú nástroje, až po atypické rozdelenie ich koncertného setu. Jednu romantickejšiu a melodickejšiu polovicu, druhú rockovú, s grandióznymi vyvrcholeniami - pritom obe dokonale vygradované. Ešte nápadnejšie, možno až absurdne pôsobí obsadenie islandských alternatívcov medzi ostatnými menami v aréne. Sigur Rós sú alternatívou medzi alternatívou aj za normálnych okolností, v rámci aktuálne komunikovaného programu O2 Univerza sa ocitli medzi Anastaciou, Zaz, Lenny či popri vianociach Dary Rolins. Výborným signálom preto je, že Praha dokázala takmer päťtisícové venue naplniť a takmer dve a pol hodiny trvajúce transcendentálne hudobné divadlo oceniť hromovým aplauzom.

Mohlo sa zdať, že celý koncert stojí hlavne na Birginsonovi. Ten medzi pesničkami striedal klaviatúry a gitaru, s ktorou predvádzal strhujúce avantgardné slákové sóla. O melodickú stránku veci sa na rozdiel od posledného turné (2017) staral staro-nový člen Kjartan Sveinsson. Krehulinko pôsobiaci skladateľ poväčšinu času nenápadne ukrytý za klavírmi prekvapil v záverečnom bangri Untitled 8, kde s gitarou a spevom doplnil Jónsiho nadpozemské vokály a repetitívnu basovú gradáciu Georga Holma. Osobitú pozornosť si zaslúžia vynikajúco nazvučené bicie, najmä snare, ktorého hlboký tón dával spätný úder až kdesi v žalúdku. Koncertný člen Ólafur Björn Ólafsson alias Obo hral s neskutočnou dynamikou a hypnotizujúcim výrazom, pár efektovo doladených úderov v závere refrénu skladby Kveikur mu pod rukami sonicky doslova explodovalo.

Sigur Rós zo setlistu vypustili soundtrackovú hymnu Hoppipolla a postavili ho tvrdo. Post-rockové gradácie a výrazná basa v postupne vybuchujúcej Ný Batterí, iracionálna radosť a davobudič Jónsi v melódii Festival, ale aj prirodzený potlesk v intrách balád ako Svefn-g-englar či Vaka si pýtali jedine zimoriavky alebo slzy. Ozaj, skúste si pustiť živú verziu skladby Samskyeti z filmu Heima doma pod paplónom. Už nikdy nebudete chcieť prestať ju počúvať, pritom má celý zázrak štyri tóny. Počuť ho naživo je výsadou. Nástup bicích v nadprirodzenej kompozícii Saeglopur je jeden z najneskutočnejších rockových momentov 21. storočia, stáť od tohto momentu pár desiatok metrov je psychadélia. Rovnako ako celí Sigur Rós.