Byť človekom (Richard Dawson)

K hudbe britského pesničkára Richarda Dawsona tak nejak dlhé cestovanie patrí. Postavy sa v jeho piesňach premiestňujú a zápasia s časom neustále, tak prečo si pri príležitosti jeho výnimočnej koncertnej návštevy Prahy nestrihnúť cestu z Bratislavy a späť a na chvíľu sa taktiež stať jedným z jeho rady bludných charakterov.

Otvorenie festivalu Alternativa v spolupráci s kolektívom Heartnoize v Kasárne Karlín padlo na snáď najdaždivejší deň roka. Do klubu prichádzame premočení, po viacerých pohároch vareného vína a plní očakávaní. Za tie roky sa z Dawsona stala naozajstná folková legenda, persona vystupujúca výhradne v brexitovej Británii, oslavovaný inovátor a rozprávač s jedinečným textárskym talentom. Ešte pred ním ale na pódiu dav víta Bolku a spol.. K Dawsonovmu deformovanému folku je práve Bolka s vlastnou verziou pravej nefiltrovanej východoeurópskej lovestory (ako písal Adam Donoval v newslettere Táto Strana Európy) s oparom detinskej nostalgie tým dokonalým predvojom. Performatívny koncert nenechá úplne chladným nikoho, klávesový akordeón a repetitívne vyznania lásky s hravými podkladmi lenivo tlačia na publikum a rozpúšťajú atmosféru. Na tej vrstve melanchólie dokážu nakoniec rásť kvietky, ako mi hovorí klávesák Tomáš pred Bolkovým koncertom.

fotogalerii z koncertu zhlédněte tady

Z príchodu Richarda Dawsona na pódium je cítiť rovnaká skromnosť ako zo všetkého, čo robí. Usadá na stoličku a publikum sa po hlasovaní usadí taktiež. Ešte predtým koncert otvára dojímavou baladou, pri ktorej výnimočne nesiaha po svojej butikovej červenej gitare, ale všetko ťažisko necháva na hlase. To na uzemnenie publika úplne stačí. Vokál stúpajúci do nepochopiteľných výšok dostane na hranu nejedného poslucháča počas večera ešte viackrát. Miesto v repertoári dostávajú staré klasiky i pestrý prehľad z jeho aktuálnej trilógie. Zaznejú „hity“ ako Jogging alebo Two Halves, citlivým vrcholom je tichá a pomalá We Picked Apples in a Graveyard Freshly Mowed. Počas letmo znejúcich akordov sa mlčanlivou sálou nesie refrén „Hold me, hold me, never let me go“ a i ten posledný šum sa rozpúšťa pred umelcovou odovzdanosťou. Dawson vie byť hravo vtipný, i dramatický, postupne nás prevádza kolážovitým svetom viacvrstvových príbehov z ďalekej minulosti i blízkej budúcnosti s jedinečnou zraniteľnosťou a úprimnosťou. Zážitok umocňuje kolektíve sedenie pod pódiom a úcta voči performerovi.

Vždy som si myslel, že Dawson je jeden z tých hudobníkov, za ktorými je nevyhnutné vypraviť sa cez more do Anglicka. Heartnoize a Alternativa presvedčujú o opaku. Richard Dawson svoje príbehy priniesol i do Prahy a postavami v jeho rozprávaní sme sa nachvíľu stali v kolektívnom počúvaní všetci. Byť človekom znamená byť v prvom rade rozprávačom.