Everlastovi odpustíte všetko

Everlast má snáď jedny z najvernejších fanúšikov ever. Na facebookovej stránke udalosti sa už klasicky pretekajú, kto na ňom bol viackrát, desiatykrát... to vážne? Malá časť publika ho mohla spoznať ešte v jeho hiphopových časoch House of Pain, ale väčšina ho si ho môže pamätať už len ako chlapíka s gitarou a úžasným chraplákom, ktorý si rád pokecá s publikom. Takého, ktorý prišiel do pražského Roxy klubu.

Vyraziť na tour v akustickom zložení znamenajú pre Erika Schrodyho pravdepodobne štytri veci: zohnať klavíristu, zbaliť whiskey a dve gitary. To isté platilo aj pred dvoma rokmi, na rovnakom mieste, v rovnakom zložení a stále to zaberá. Ako sám hovorí: „Pred vyše dvadsiatimi rokmi som povedal Fab 5 Freddymu, že chcem, aby ma ľudia poznali nielen ako rappera, ale aj ako hudobníka, ktorý nevie, kam ho cesta povedie.“ Tak tu to má: opäť sa mu podarilo zaplniť kluby na svojej európskej šnúre, ľudia si spievajú v hľadisku spolu s ním, pri niektorých skladbách by ho dokonca ani nepotrebovali... Napriek tomu si myslí, že vo svojej podstate je hiphopový umelec a v srdci ostáva Bboy. „Je čas sa vrátiť ku koreňom.“ Teda posledný koncert v akustickej verzii? Možno.

Everlast napravo, klavírista z L.A. vľavo, medzi nimi tekuté 40% spojenie a dav čaká, čo bude ďalej. K najväčším hitom sa treba pretlieskať. Nie je problém. Na nič strojené sa nehráme, skladby plynú, pár komentárov k tomu. „Tak už hraj!“ ozval sa z publika Lord Norton, sluha James poslúchol a spustil. Kvôli porezanému prstu z otcovských povinností na Halloweena mu pár akordov ušlo, niekedy bolo treba začať od začiatku, Everlasta to však nijak nevykoľajilo a pre publikum sa naskytla dobrá príležitosť si zapáliť cigu.

Po úvodnej country časti sa objavili očakávané hity What It´s Like či Stone is in My Hand, kedy sa všetky zaľúbené polovičky zjednotili a kolísali v rytme. Live prevedeniu Black Jesus chýbalo už len bendžo a do pohodovej atmosféry prispieval vysmiaty klavesák-roztlieskávač. Tú prerušila až zle naladená gitara od technika a prídavky z legendárnych čias Whiteyho Forda Folsom Prison Blues alebo santanovská Put Your Lights On, no boli odohrané už skôr z povinnosti zavďačiť sa nadšenému publiku.

Everlastovi odpustíte všetko, pretože štýl, akým brnká na gitaru, akým spieva a čo hovorí, je taký charizmatický, že vás nenechá stáť na jednom mieste. Keď však na mňa prestali mať vibrácie charizmy dosah a pustila som si ho doma (áno, hneď po koncerte), došlo mi, že by nabudúce mohol zobrať aj kapelu...