Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

„Standing always so quiet, we're like elevators, filled up with strangers,“ spievajú The Paper Kites na titulnej piesni albumu On the Train Ride Home. Rovnako mĺkvo ako postavy v piesni stáli aj návštevníci Rock Café na pondelňajšom koncerte. V melanchóliou naplnenej sále, tak papierové šarkany mohli viať v úplnom kľude a spokojne predstaviť dvojicu nových albumov o nočných tulákoch, nenaplnených láskach a smútku za domovom.

Minimálna podmienka pre predskokana by malo byť aspoň to, aby nenarušil atmosféru, s ktorou hlavná hviezda večera príde. Islandský hudobník Axel Flóvent tento bod splnil. Flanelová košeľa, akustická gitara, reverb a zamilované pohľady dievčat v prvej rade – pesničkár bol na rovnakej vlnovej dĺžke ako The Paper Kites. Izolovanosť ostrovnej hudby publikum utlmila a spomalila čas pre indie folkové balady. Láska sa niesla vzduchom a aj sa stelesnila, keď zahral pieseň pre fanúšika, ktorého priateľka nemohla prísť – príbeh, ktorý by Islanďan mohol pridať do svojho repertoáru. Po pol hodine sa však akustický set začal zlievať dokopy, a tak Axel Flóvent v pravej chvíli s pokorou zbalil gitaru a nechal nás v pokoji čakať.

Keď sa tvorba kapely točí okolo ťažších osobných tém, môže byť zložitejšie nájsť v ich hudbe priestor pre humor. Bolo príjemné prekvapenie, keď sa frontman Sam Bentley snažil vtipmi toto status quo nabúrať a vytvoriť v klube familiárnu atmosféru. Pri akustických častiach nabádal barmanov, aby robili tie najtichšie drinky v ich živote a fanúšikov zas povzbudzoval, aby sa pripojili k spevu, iba keď poznajú slová, v inom prípade by tak mohli ostatným skaziť zážitok. Akonáhle sa však prestalo hovoriť a začalo hrať, v priestoroch klubu nastala indie folková omša. Krásne vyznela jedna z novších piesní Between the Houses, v popredí ktorej zostal sám spevák Sam Bentley s harmonikou a zvyšok kapely ho dopĺňal iba vokálnymi vsuvkami so zatvorenými očami a zopnutými rukami. Najväčší pohyb v sále bolo kývanie hlavou, ale aj to sa občas zdalo príliš energické a bola škoda, že ho nenahradilo sedenie. Skutočnosť, že koncert bol hlavne pre zamilovaných, nebolo tajomstvo, a páry tak zostávali po celý čas v objatí. Kto prišiel sám, zostal iba plakať v tmavých kútoch.

fotogalerii z koncertu zhlédněte zde

Hudobne vynikli najmä intímnejšie momenty a pokusy o veľkolepejšie indie rockové výbuchy s elektrickou gitarou niekedy vyšli na prázdno. Pri nahrávaní posledného albumu On the Corner Where You Live pre nich bola inšpiráciou hlavne hudba osemdesiatych rokov, a tak zahrnutie coveru Wicked Game od Chrisa Isaaca bolo prirodzené. Pieseň ešte viac zdôraznila kvality, ktoré The Paper Kites majú.

V rozhovore z minulého roku povedala austrálska pätica o svojej tvorbe toto: „Vec, v ktorú veríme najviac, je čisté potešenie z hudby a jednoduchá radosť z hrania s priateľmi.“ Práve jednoduchosť a odľahčenosť bola príznačná pre celý večer. Publikum si úprimnosť kapely veľmi cenilo a tá im to zas oplatila oduševnením a láskyplným výkonom.