Kam mizne svetlo dňa? (Pain of Salvation)

Keď som sa v predvečer koncertu prechádzal okolo pražského klubu Rock Café, dostal som sa iba do jeho chodby, lebo niečo mi hovorilo, že keď sa pôjdem pozrieť ďalej, nebudem mať pokojný spánok. Po vstupe do koncertnej sály a prvom nádychu niečoho, čo malo v sebe viac dymostroja a podpazušia ako kyslíka, som začal tušiť zaujímavý večer. Vypredaný, nad kapacitu preplnený klub, ako vždy s PoStrým publikom s vyšším zahraničným podielom, sa už pri prvej predkapele prejavilo, že vie cítiť hudbu resp. hlučný zvuk a že kapela môže zas na oplátku cítiť publikum v každom zmysle slova. Švédsky mladíci Port Noir agresívne, primerane veku hrali, jemne, primerane geografii spievali a strojovo, neprimerane muzikalite muzicírovali. K závažnejšiemu splynutiu týchto troch veličín nedošlo, zvuk podobne ako vzduch nedýchal a človečina bola najzávažnejšie prejavená potením a venovaním poslednej piesne zosnulému basákovi.

Po šikovnej prestavbe pódium ovládol Daniel Gildenlöw a jeho medzinárodná družina Pain of Salvation reprezentujúca okrem Švédska Francúzsko a Island. Hudobne bola kapela presvedčivá, na ich pomery nepriniesla nič naviac a ani nič nezanedbala. Drobné zaváhania, mohli ísť na konto charakteru priestorov, nie veľmi ideálnym povahe podujatia, ako aj bohom, v týchto chvíľach už tryskajúceho potu. Fanúšikovia si aj na tomto koncerte mohli všimnúť, že Gildenlöw je stále viac len bohočlovek a že vokálnu sebestačnosť z významnej časti delegoval na skoro o pätnásť rokov mladšieho Vikinga Ragrana Zolberga. Toho hádam jediným nerozporuplným prejavom na pódiu bolo ovievanie prvých radov prirodzeným headbangom. Všetko ostatné - od ambicióznych gitarových sól cez živý pódiový pohyb až po (príliš?) sebavedomý spev – bolo nesporným etalónom rock’n’rollu, otázny bol len pomer medzi pózou, prestrihnutosťou a genialitou. Full Throttle Tribe a veľkou rytmickou násobilkou podkuté klipovky z novej dosky nahnevane odriffovali úvod koncertu, aby ho následne "zjemnili" už klasické skladby neprekonateľného opusu Remedy Lane. Z na istotu zostaveného playlistu vytŕčala hlavne svieža Physics of Gridlock so šansónovým záverom, kde vynikli dokonalé vokálne harmónie kapely.

Ozvučenie v klube bolo vyhovujúce, skupina si zachovala svoj prirodzený zvuk namixovaný z tvrdých gitár, divokého organického bubnovania a rozmanitých klávesových plôch. Tajnou zbraňou zostáva pán basgitarista Gustaf Hielm. Ako celok hrá kapela stále nadpriemerne, oči majú všetci členovia sústredené, motivované a vlhké ako vždy, no šťava z toho ide predsa akási iná. Vrások neubúda nikomu, ako na pódiu, tak aj v publiku, a najsilnešiu emóciu priniesol prídavok oslavujúci túto skutočnosť. Od záchrany prírody cez záchranu vzťahov, ľudstva, občana a človeka sa dostali Pain of Salvation k záchrane svetla prítomného dňa. Došli k zmiereniu (s pominuteľnosťou) a k podobnému záveru musí dospieť aj fanúšik, ak si chce vychutnať míňajúce sa lúče neopakovateľnej kapely v zlatej hodinke.