Kapela hrajúca všetkými farbami - Trentemøller

Tajuplnosť, zvuková paleta plná temnosti, nadupané rytmy. Ak ste si šli na štvrtkový Trentemøller zatancovať na elektroniku, dostali ste celú škálu žánrov, najmä tých rockových. Emócie, ktoré zapríčinili, že sa publikum ponorilo hlboko do svojich myšlienok a vzápätí sa odviazalo a neprestalo skákať do rytmu...

Aj keď sa večer rozbiehal v štýle maturitného plesu v skorých ranných hodinách, ostalo to len pri predkapele First Hate. Ako had vlniaci sa spevák vytváral s podladeným spevom a klavírom synth-popové kúsky pred hŕstkou ľudí pod pódiom. Všetko umocnila nie príliš vysoká kvalita zvuku, keď zanikal v šume klavír alebo naopak spev a nikdy sa nestretli v harmónii. Originalita neprišla, ale plus za to, že si ich vybral sám Trentemøller.

Konečne zhasli svetlá a Roxy sa ocitlo v opare, z ktorého vyčnievalo päť členov dánskej formácie s charizmatickým Andersom Trentemøllerom uprostred. Pražská časť Lost Tour bola zahájená strateným Still on Fire za zvuku chladných basgitarových tónov, kvílenia, šumu, syntezátorov - v momentem ste sa ocitli na elektroswing párty... Trentemøller je právom označený za multiinštrumentalistu. Neviem, či Tarantino ešte neobjavil dánsku tvorbu, ale skladba Shades of Marble by dokonale pasovala do jeho nového filmu (The Hateful Eight možno?). Marie Fisker, ďalšie eso formácie, si počkala až na Come Undone, kedy sa mohla aj hlasovo prejaviť. Ženskosť hlasu dokonale vyjadruje názov skladby Candy Tongue, ktorá ma preniesla späť do leta na vystúpenie Portishead, predstavujem si, aké by to bolo keby začala spolupracovať s Beth Gibbons. Unisono.

Aj keď väčšinu setlistu tvorili skladby z minuloročného Lost, Vamp či Miss You z The Last Resort dokonale dopĺňali široké portfólio žánrov, tentokrát minimal technom. Trentemøller urobil veľký krok, keď sa presmeroval od techno-tanečnej hudby k rocku, presnejšie post-rocku. Z veľkej časti k tomu prispel aj bubeník Henrik Vibskov, ktorý live vystúpeniu dodal úplne iný ráz ako je pri skladbách namŕtvo. Neviem, ako z jeho súpravy vydoloval toľko rozmanitých zvukov, s dokonale presnými a pevnými údermi, ktoré dodávali skladbám energiu, pravdepodobne šlo o čiastočné mixovanie zvukov z prehrávača. Oveľa viac pripomína live skladba Trails shoegaze, ako je tomu pri „domácom“ počúvaní, tak isto aj obľúbená Never Stop Running.

Ďalším aspektom bola technická stránka koncertu. Svetlá hrajúce všetkými farbami skvele ladili so skladbami a dodávali klubu intímnejšiu atmosféru. Nič zložité, ale sadli skvele. Jedna z devíz kapely je ich multiinštrumentalita – keď sa započúvate, beží niekoľko zvukových vrstiev naraz a neustále sa menia. Skvelá vec pre poslucháča, veľká výzva pre zvukára. Nie vždy sa dalo kvôli splývaniu nástrojov vychutnať to, do čoho sa vás snažila kapela dostať, no bola to len malá chybička krásy. Silversurfer, Ghostrider go!!!