Na dosah ruky (Anna von Hausswolff)

Jeden februárový pondelok prichádza zo zástavky Výstavište nemalá skupina ľudí do areálu smerom k priestoru Nová Spirála. V rámci európskeho turné doň kolektív Heartnoize stiahol švédsku Annu von Hausswolff, neuveriteľnú vokalistku so svojou kapelou. Po siedmich rokoch vydala album Iconoclasts.

MIŠO: Pri vstupe do sály ma automaticky napadla podobnosť viedenského Gasometra avšak Spirála je menšia a vo vnútri komornejšia. Vďaka kruhovému tvaru s miestami okolo otočného pódia, rovnako aj na poschodiach mali všetci výhľad na supportujúcu Hinako Omori, ktorej hlas znel étericky od prvých tónov. Umelkyňa bola zabalená do intímneho modrého osvetlenia a analógové synthové zvuky prepletené s ambientným field recordingom prírody pôsobili ako kolektívna meditácia. Bolo citeľné, že jej hudba dokáže preniesť myseľ na iné miesta, dáva priestor odpočinúť myšlienkam. Mne osobne sa to nedarilo, pretože som hodnú chvíľu bojoval so stiesneným pocitom, sediac v rohu na jednom z balkónov, ktorého sa mi podarilo zbaviť až na konci poslednej piesne.

VERONIKA: Hinako Omori vo zvukoch syntetizátora nachádza portál do svojho podvedomia, skrz mapovanie emócií zvukmi sa s nimi vyrovnáva, poznáva samú seba. Posledný album stillness, softness… evokuje rozpínavý pokoj, ku ktorému sa cez nahrávky dostáva. Syntetizátormi chce simulovať 3D zvuk, ktorý sa v Novej Spirále preložil do reality. Po Hinako a krátkej pauze, po divadelnom gongu všetko stíchlo. Popínavé svetlá a rotujúce sa pódium s päťčlennou kapelou a varhanom spolu v mohutným zvukom vytvorilo ideálne prostredie pre album boriaci všetky obmedzenia.

MIŠO: Iconoclasts radím medzi svoje najobľúbenejšie nahrávky z minulého roka, v Spirále som sa však neubránil porovnaniu s predošlými koncertami. Jedným z nich bola nezabudnuteľná Beseda 2017, pamätníci si možno spomenú na hutné droneové lámanie tektonických dosiek z albumov Miraculous a chystanej novinky Dead Magic, ktoré sa teraz pretavilo do uvoľnenejšieho šatu. Anna von Hausswolff sa stala poslucháčsky prívetivejšia, na pódiu pôsobila bezprostredne, vystupovanie si vyslovene užívala, o čom svedčalo skákanie pri varhanoch popri repetitívnych rytmoch kapely. S pobehovaním a vlnením sa po kruhovom pódiu akoby tancovala na hudbu vo vlastnej detskej izbe. Absolútnym vrcholom bol nový člen kapely saxofonista Otis Sandsjö, pre ktorého bol nástroj od prvých tónov Consensual Neglect zároveň jeho pľúcami.

VERONIKA: Jeho úvodné sólo trvajúce pár minút hneď posunulo signál, že predstavenie bude veľkolepé. Kolektív Heartnoize je známy premysleným prepájaním lokality, často okrajovej, neokoukanej, bežne nevyužívanej na koncerty, s charakterom umelca, v tomto prípade to nebolo inak. DIY začiatky v priestoroch ako sklep Žižkostela, či (A)void, alebo festival Žižkovskej noci v najrôznorodejších malých podnikoch motivoval organizátorov k plnému využívaniu rozmanitosti a špecifík každého z nich. Od tých miniatúrnych a intímnych až po tie veľkolepé. V tomto prípade sa snažil posunúť priestor ľuďom, ktorí do neho pravdepodobne ešte nezavítali, na 360° pódium nezavítal ani žiaden etablovaný zahraničný umelec ako Anna von Hausswolff. Ako vraví David Čajčík: „Společně s managementem AWH jsme se shodli, že takto výjimečný prostor dává pro takto výjimečnou umělkyni smysl. Její úsměv ve chvíli, kdy do sálu poprvé vstoupila, mě upřímně dojal. I pro tyto, byť neveřejné momenty koncerty děláme.”

fotogalerii z koncertu najdete tady

Anna zaplnila svojim neuveriteľným vokálom sálu až po najvyššiu špirálu, zároveň v pôsobila ako na dosah ruky. Jej energia počas vystúpenia neklesla, sálala z nej radosť a absolútny ponor do vlastnej tvorby. Nahrávka Iconoclasts, ako sama vraví, má byť momentom, kedy opustila všetky vnútorné obmedzenia, úzkosti. Hlboký a temný zvuk dronov vymenila za silne emočne nabité texty a expanzívny zvuk, silné rôznorodé perkusie, dychové nástroje, kráľovský varhan. Sedem rokov sa na albume jednoznačne podpísalo, jej spracovanie straty a nových začiatkov sa premieta vo veršoch ako „The foolish hope of great eternal beauty/This shit breaks my heart“. Neuveriteľná zraniteľnosť prišla aj v tracku Struggle with the Beast, kde trasúcim sa vokálom a neobvyklými výškami pomenováva bolesti v sebe aj v okolí. Enormná sila skladieb v kombinácii s imerzívnou povahou prostredia bola očarujúca.

MIŠO: Áno, napriek všetkým nástrojom okolo hudobníčky je najsilnejším z nich jej hlas. Kľudným dojmom pôsobil v popovejšej the Whole Woman o láske a zraniteľnosti, ktorá je pôvodne duetom, part Iggyho Poppa som si v hlave dotváral jeho charakteristickým chraplákom: „I cannot escape/The mistakes that you've made.“ Okrem skladieb z nového albumu zaznela aj staršia The Mysterious Vanishing of Electra alebo strašidelná Ugly and Vengeful, ktorá bola katarzným vyvrcholením pred záverečným prídavkom. Počas ďakovnej reči pred Funeral for My Children poprosila o zastavenie kruhového pódia, ktorého pohyb umelkyňu znervóznil. Raz za čas sa otočilo, aby každý mal možnosť vidieť na interpretov, aj keď jedna strana videla väčšinu len chrbát. Celá venue pôsobila prepracovane, od kruhovej scény až po pohyblivé svetlá.

Napriek upozorneniu na stránke o hlučnosti akcie mi prišlo, že zvuk bol prispôsobený poslucháčovi s tinnitom. Pocit katarzie zo starších koncertov sa možno aj kvôli tomu u mňa nedostavil. Pre tých, ktorí čakali temnú verziu umelkyninej tvorby prišla nová, viac pesničkárska, prístupnejšia Anna Von Hausswolff. Vďaka otvorenosti priestoru a otáčajúcemu sa pódiu jej však chýbala neviditeľnosť, ktorá jej hudbe vždy dodávala určité mystično a čaro. Odpočuté rozhovory po koncerte dali najavo, že Iconoclasts sú vhodnou vstupnou bránou pre nových poslucháčov.