Naplno sa oddať sneniu (Sigur Rós)

Islandská kapela Sigur Rós je charakteristická súhrou rozmanitých orchestrálnych nástrojov, jemnými sláčikovými linkami a nadpozemským vokalom speváka Jónsiho, ktorý často používa vymyslený jazyk. Ten evokuje niečo z iného sveta, alebo pôsobí ako samostatný hudobný nástroj, funguje ako ďalšia hudobná vrstva, ktorá prenáša skôr pocit než konkrétny význam. Spolu s britským dirigentom Robertom Amesom viedol Český národný symfonický orchester od posledného albumu Átta až po debutový Von, z ktorého zahrali stejnomennú pieseň.

Prvým z dvoch večerov v Kongresovom centre v Prahe započalo európske orchestrálne turné Sigur Rós. Skupina naskúšala s orchestrom za jedno popoludnie niečo, čo návštevníci koncertu len tak nezabudnú. Už v prvých tónoch, naozaj len asi tri sekundy od začiatku piesne Blóðberg sa mi oči zaleskli. Za to mohol nástup sláčikov, ktoré pieseň otvárajú, a neskôr rozliehajúci sa hlas Jónsiho nad orchestrom. Len sa schúliť na ružových kvietkoch, ktorými je vraj Island obsypaný a ktorých názov nesie aj táto pieseň.

fotogalerii z koncertu najdete tady

Stageom pulzovalo červené svetlo, ktoré sa postupne zosilňovalo a slablo. Neskôr sa pridali malé svetielka, ktoré zvýrazňovali jednotlivé pasáže. Atmosféra pôsobila ako z malého pokojíčka, aj keď z balkóna bol stage stále ďaleko. Existuje niečo dokonalejšie? Svetlá sa zmenili na modrú a pauzy medzi tónmi sa natiahli, najintenzívnejšie to bolo pri skladbe 8 z posledného albumu. Celý večer bol veľkolepou oslavou krehkosti a obyčajnosti. Intenzitu striedala vlna nenápadných momentov, ktoré boli rovnako silné a vo svojej podstate pôsobivé. Pripomínalo to samotný život, občas nedokonalý, melancholický, krásný.

Pri Starálfur je to na istotu, jedna z najvýraznejších skladieb z druhého albumu, kde dominuje hlas Jónsiho a zaujímavý je aj čistý zvuk gitary. Pôsobí rozprávkovo, čo podporuje aj text, v ktorom sa spomína malý škriatok, ktorý sa často objavuje v islandských rozprávkach. Zaujímavým momentom bol zborový chorál na začiatku Dauðalogn, ktorý prekvapivo vôbec nepôsobil pateticky. Potom už len naplno sa oddať sneniu v imaginárnej krajine pri Varðeldur. Všetky žabky, veľryby, zvonkohry v pozadí a trumpetky, ktoré sa náhodne objavujú naprieč celou tvorbou Sigur Rós.

Šumy, hlasy a ambientné prvky žili vlastným životom, spolu s kapelou a orchestrom vytvárali klubíčko neskutočne kúzelnej energie. Piesňou Hoppípolla to u mňa všetko začalo, je tak trochu predvídateľná v tom zmysle, akoby v sebe niesla kolektívnu spomienku. Navždy bude predstavovať pocit naplneného života, veľkoleposťou aj obyčajnosťou, rovnako ako tento večer.