Polyrytmická vážnosť Hidden Orchestra

Hidden Orchestra nie je vôbec typický orchester v tom zmysle, že by prišlo do Roxy tridsať huslistov s ďalšími tridsiatimi inštrumentalistami a zabili nás svojou precíznou muzikálnosťou. Aj keď na tom druhom niečo bude. Jedny husle, dvoje bicie a Joe Acheson v úlohe dirigenta a príležitostného basgitaristu. Dokonalá ukážka toho, keď sa stretne jazz, vážna hudba a elektronika v jednom akorde.

Ambientný jazz bol ako predkrm v podobe Zabelov Group, dvojice, ktorá už raz úspešne predskočila pred Hidden Orchestra minulý rok na brnenskej Fléde. Energické groovovanie a vlniaci sa akordeón okrem minimalistického zážitku priniesli aj predzvesť zlého ozvučenia. Už dávno neplatí, že harmonika patrí do dychovky alebo do folklórneho súboru, ale tandem s bicími? Romantická paľba! Zabelov budeme vídať čoraz častejšie a hanblivosť sa z nich vytratí, to sa stáva zaujímavým kapelám.

Klub sa postupne plnil a priestor pod pódiom ostal paradoxne prázdny. Hustota sa zvyšovala až smerom ďalej, ale kto by tam chodil? Na pódiu sa začalo pracovať, aby sa publikum mohlo zahĺbiť do svojho vnútra. Reorchestrations. Nový, remixový album produkovaný Achesonom si zobral svoj podiel v stredu večer na vyše hodinovom sete. Je to tretí release od založenia, už po dvoch regulérnech štúdiovkách si projekt získal širokú škálu fanúšikov (intelektuáli sú cenení). Na nejaké veľké gestá sa nemyslí, Hidden Orchestra sú o zvuku a emócii. Pri započúvaní sa je stále ťažko uveriť, že sú to husle a nie harfa, na ktoré hrá Poppy Ackroyd, a tentokrát nebol problém vo zvuku. Pri nich však máte pocit, že za nimi stojí celý orchester, ktorý si niekde pod pultom skrývajú. Kedysi bývali úderové nástroje v úzadí a bolo im dovolené si občas buchnúť do tympanu a teraz kombinácia dvoch bicích je to, čo dodáva silu vystúpeniu a nedovoľuje mu upadnúť do monotónnosti. Dvojica Tim Lane a Jamie Graham dokáže navodiť pocit rockového feelingu a vzápätí zdvojnásobiť tempo a vyrobiť niečo ako vážnu tanečnú elektro hudbu. Na veľkú radosť nás všetkých zaznel remix Disquiet vypožičaný od Floexa, ktorý práve Achesonovi vďačí za nálepku prestížneho vydavateľstva Denovali. Ďalšou radosťou a domácou výpožičkou bol Jindra Pavliš, člen Clarinet Factory, s ktorým odohrali remix 5 Steps. Pokračovalo sa v temnejšom duchu a čoraz viac som si uvedomovala príťažlivosť ich produkcie a že to celé má zmysel.

Set sa blížil ku koncu a myšlienka, že toto nie je kapela, ktorá rozdáva prídavky na počkanie, sa rozplynula pri skladbe Thograinn Thograinn. Nakoniec bola skvelým záverom ozvláštňujúcim posledné minúty a zabezpečila, že ste nešli domov presýtení atmosféričnosti.