Prečo sa oplatilo ísť na Wilsonic?

Po minuloročnom „nešťastnom“ ročníku som trochu s obavou čakala, aké to bude. Prídem do prázdneho Babylonu, odstojím si pár hodín pred pódiom a pôjdem domov s pocitom, že tomu predsalen chýba atmosféra. No keď kamarátke pred vstupom povedali, že majú poslednú pásku, odľahlo mi hneď dvakrát.

Nebolo to vôbec tak, že by som mala elektronickú hudbu odjakživa v krvi. Vyrastala som na „klasickejšej“ zmeske metalu, rocku či jazzu a k ostatním žánrom sa ucho postupne vytrénovalo. Festival Wilsonic a jemu podobné podujatia (v Bratislave podobných vzniká našťastie čoraz viac) mi pomáhajú objavovať častokrát neznáme pojmy. Na jednodňovej verzii festivalu sa objavilo celkom osem interpretov „odrážajúcich budúcnosť“ a po jeho konci sa ukázalo, že to celé malo zmysel.

Tiborovi Holodovi, zakladateľovi Wilsonicu, sa podarilo festival obohatiť aj o slovenskú elektronickú scénu a dokázať, že aj ona má svoje kvality - snové zvuky mesta v podobe Stratasoula a melancholický Jimmy Pé. Príjemné bolo vystúpenie (až zarážajúco) mladého dánskeho umelcu Sekuoia s jeho mid-tempo kúskami, ktoré prinútilo publikum sa pohúpavať (skúste si pustiť skladbu Something We Lost a budete sa húpať aj tam, kde práve sedíte). Minimalistický projekt, ktorý mieša útržkovité spevy, tóny gitarových riffov a akési zvuky zďaleka, dokázal zaujať, no stále som čakala niečo, čo by ma strhlo. Neprišlo to.

Hudba utíchla a po chvíli sa objavil dlhovlasý Islanďan s jazykolamným pseudonymom Hermigervill s unikátnym elektronickým zvukom. Nešlo o predvídateľnú tanečnú hudbu, ale o experimentovanie s roznymi štýlmi, ktoré siaha ďalej, ako si väčšina z nás uvedomuje. Zvyšovanie adrenalínu publika vmiešavaním prapodivných beatov do nosnej melódie je lepšie ako pár energeťákov. Hermigervill pozametal vlasmi svoju čarovnú drevenú skrinku, ktorá vyrobila všetkým nám úsmev na tvári. Highlight večera.

Po skončení dlhoočakávaného koncertu Bena Frosta na podporu albumu A U R O R A sa ukázalo, že nebolo všetko ideálne. Kde mal Ben Frost bicie? Po nedávnom pražskom vystúpení a po oznámení organizátorov, že vraj Ben Frost Live, asi väčšina z nás čakala, že to bude s doprovodom jeho dvoch bubeníkov - Thora Harrisa zo Swans a Grega Foxa z Guardian Alien. No to začalo vadiť až potom a podľa slov organizátorov nešlo o zámerné zavádzanie, jeho live vystúpenie má dve podoby. Ten, kto videl tú druhú verziu, môže porovnávať rozdiely... Piatkový Ateliér Babylon však vyzeral ako miesto stretnutia bratislavských zombies, zmanipulovaných silou čerstvo vydaného albumu. Ohromujúci vo svojej zvukovej intenzite, strachnaháňajúci, a pritom krásny. Každou sekundou vás nechá prenikať hlbšie a hlbšie cez niekoľko zvukových vrstiev, až sa na konci setu zobudíte a zistíte, že ste boli mysľou ďaleko ďaleko od reality. Ben patrí právom medzi najväčších experimentálnych umelcov na svete, no napriek tomu setu chýbala dynamika, ktorú počuť pri prevedení s bicími.

Ďalšie vystúpenia Cid Rima, Sky Ferreira či Bobbyho Tanka už síce neboli takým silným umeleckým zážitkom, no uspokojili všetkých tancuchtivých a ja som išla domov s pocitom, že to malo tú správnu atmosféru. Wilsonic do Bratislavy patrí.