Pritiahnuť úprimnosťou a neprestať žiariť (Dvě Slunce)

Základným pravidlom people-watchingu je vyhnúť sa priamemu očnému kontaktu.

Posedávam na jednom z drevených trámov pred štvanickou Vilou a z posledných lúčov zapadajúceho slnka fotosyntetizujem chýbajúcu energiu. Zorným poľom mi prebehne šantiaci retríver, vedľa mňa sa zvítava skupinka kamarátov. Pohľad namierim pred seba. Za pohrúženým čitateľom si niekto balí cigaretu, v pozadí sa odohráva láskyplné odovzdávanie kvetov Františkovi Špinkovi – jednému z dvojice Dvě Slunce, ktorá dnes krstí svoj nový album SOMA.

Do vnútorných priestorov však ako prvá pozýva Barbora Hora, ktorej hru na gitare dopĺňa Václav Orcígr na violončele. Odhalené tehly zaliate červeňou reflektorov premieňajú atmosféru akustického setu na priateľské stretnutie s táborákovým nádychom. Približne polovica publika je usadená v polkruhu, medzi nimi (nami) aj Tomáš Staněk, ďalší zo Sluncí, ktorý skicuje dianie pred nami. Zaznievajú rytmickejšie Perseids, aj pieseň z pripravovaného EP. Barbora zdieľa svoju frustráciu – zložila ju so začiatkom vojny na Ukrajine. A asi nie je jediná, ktorá verila, že skončí tak rýchlo, ako sa začala.

Vďaka podmanivej farbe hlasu každé jej slovo znie o to úprimnejšie, a spoločné dvojhlasy pocit len umocňujú. Set uzatvára bolestivé „It will eat me slow, but I can’t let it go“, ktoré si so sebou odnášam na malé nádvorie. Opäť sa zapĺňa bzučavou vravou, ktorú Dvě Slunce priťahujú späť dovnútra – energiou solar trapu.

Na pódiu, tentokrát už zahalenom do dymovej clony, sa Tomáš zdrží len pár sekúnd, ihneď skáče medzi ľudí. Interakcia, ktorú si s Františkom opakovane prepožičiavajú, vytvára rytmiku koncertu. To, čo Dvě Slunce odovzdajú, sa im v zapätí vracia späť, prirodzená symbióza. SOMA znie raw, miestami skutočne ohlušujúco, basy postupne rozvibrujú každé telo v dosahu. Autotune naživo zohráva úlohu posla výpovednej hodnoty každého tracku. Tomášove výkriky si najviac odnáša Muž, a nie len on, dostáva formu autentickej spovede bez filtra.

Z Dvou Sluncí sa nakrátko stanú tri, keď sa k nim pripojí Klara Wodehn. Očami síce často mieri do zeme, v konštelácií bezhraničného bezpečia, ktoré zavládne na pódiu, to ale nepôsobí rušivo. V Klube totiž aj ona, môže byť takou, akou chce byť.

Album je pokrstený príznačne, prostredníctvom symboliky, a to prítomnosťou každého človeka, ktorý dnes prišiel, ako zaznie. Od prítomnosti sa ale nikomu nechce odtrhnúť, preto sú nám venované ešte Motýl a Chodec z predchádzajúceho albumu GAS GAS.

Keď sa predieram hlúčikom, ktorý kapele na rozlúčku zanecháva kresby vlastných verzií slnka, neopúšťa ma myšlienka, že Vila SOMU zväzovala. Jej imaginárna aj zhmotnená telesnosť si žiadala besnenie a moshpit. Hádam zmena priestoru ukáže, ako dokáže transformovať seba aj všetko v dosahu.