Rezidencia pomalosti (Sanatorium Sonorum 2025)

Sanatorium Sonorum alebo liečebňa zvukom je komorný festival v dedinke za Prahou menom Pěčice. Okolo oploteného domu, ktorý slúžil ako sídlo pre rezidentov vyrástlo päť pomyselných stagov, takmer pre každého interpreta iný. Po ceste autobusom a príjemnej prechádzke okolo koní a polí sme dorazili do skromného areálu obklopeného zeleňou. Jeden foodtruck, zopár lavíc, a záhrada ako u babičky. Už samotné prostredie pôsobilo pútavo, a to sme ešte nevedeli, čo tohtoroční rezidenti prinesú – za jeden večer sa stihlo mnohé, od audio prechádzky až po dronovú show.

Divadelný priestor Studio Hrdinů už zopár rokov spravuje Cabin Studio rezidenciu v podobe zrekonštruované hájovne. Po výbere kurátorkou a skladateľkou Natáliou Plevákovou rezidenti počas roka priamo na mieste diania festivalu vytvárajú hudbu, ktorá sa na ňom napokon odohrá. Rezidencia je inšpirovaná prístupom Bedricha Smetanu, ktorý sám na mieste koniec svojho života strávil. Napriek jeho suchej povesti v učebniciach hudobnej teórie, Pleváková naopak upozorňuje na jeho talent v zmysle roznášania osvety o hudbe. Smetana ako pravý romantik podporoval národnú hudbu, a teda aj lokálnu tvorbu, chodil do dedín, učil a organizoval aj koncerty. Na jeho počesť sto rokov po smrti sa mala hájovňa premeniť na „útulok pre chorých českých umelcov“, ale nakoniec sa postavil len pomník. No Mladé Boleslavice sa predsa len dočkali, po ďalších sto rokoch prišla ozdravovňa Cabin Studio, ktorá má sčasti nahradiť nedostatok inštitucionalizácie v súčasnej hudbe, a poskytnúť priestor na tvorbu mimo mestského zhonu. Keď chodia výtvarníci do plenéru, prečo nie aj hudobníci?

fotogalerii z festivalu najdete tady

HUDOBNO-TECHNOLOGICKÝ DIALÓG

Cabin Studio je živnou pôdou práve pre inovatívny prístup cez experiment. Prepájanie umenia s technológiou nie je vnímané ako pošpinenie klasických nástrojov, ale ich doplnenie. Modernity sa nebojí, ale využíva ju ako predĺženie umeleckej ruky. Ukazuje, ako je klasická hudba obohatená elektronikou, a nie zničená strohou mechanikou, zbavená „autentickej“ duše.

Prepojenie technológie s prírodným prostredím vidno aj vo vizuálnej stránke festivalu. Magdaléna Rybanská a Elizabet Voborská z ateliéru AVU Socha II upútali pozornosť ako prvé po príchode na festival, plátno inštalované hneď pred stodolou zaujalo svojou neforemnosťou a trojrozmernosťou. Keď sa človek pozrel bližšie spoznal navrstvené fotografie umelkýň, aj povrchov z kovovej sochy v najzadnejšej časti areálu. Plátna boli roztrúsené po stagoch, natiahnuté na konáre stromov, či steny drevených plotov.

Po dorazení na finálnu destináciu nás čakalo ako prvé vystúpenie Richarda Grimma, skladba pre 3D tlačiareň. Grimm, inak nazývaný Boh vajec pôsobí napríklad aj v God and Eve alebo Božském soaré, predviedol v stodole pri rezidenčnom dome kompozíciu dynamickú, sprevádzanú syntetickým klavírom, zvukmi organu, aj samplami z okolitej prírody.

Ako skončil prvý set (z kapacitných dôvodov sa odohral 2 krát) sme sa išli prejsť na audiowalk belgičana Samuela van Ransbeecka (jediný minuloročný rezident). Počas svojho pobytu nahrával ľudskú aktivitu, žaby, vodu a vtáctvo v okolí rezidencie a vznikla štvorkapitolová prechádzka po okolitej prírode. Zvuky sú nakombinované tak, aby zhmotnili to, čo sám Smětana kvôli svojej hluchote nepočul. Bolo pre mňa kontraintuitívne nasadiť si sluchadlá na prechádzke v lese, ale po chvíli sa nahrávka zliala so zvukmi okolia. Aj napriek mape sme hneď po prvej zastávke išli opačným smerom a zamotali sa v lesnej cestičke a žihľavách. Extra značka, či šípka by sa pre geograficky neznalých asi zišla, ale tak aspoň sme preskúmali niečo extra. Na druhý pokus sme sa vydali správnym smerom k západu slnka a jazeru poblíž rezidencie, čo dodalo skúsenosti extra mágiu.

SMĚTANOVE NÁSTROJE

Orchestr Berg s elektronickou nahrávkou talianky Sary Zamboni poťahal návštevníkov po areáli taktiež. Začiatok pri košatom strome alebo remízku v zadnej časti areálu v rovnom rade s dirigentom vyzeral najprv pomerne sucho, opak bol však pravdou. Po prvom okruhu okolo stromu nás dychové nástroje a perkusie odniesli do úzkej uličky čo viedla k šapitu. Tu sa po harmonických melódiach a hravom dialógu orchester rozdelil, časť odišla za roh na pláň. Prejavili sa divadelné prvky predstavenia, prvá časť nechápala, kam druhá odišla, a začal sa dialóg na diaľku, až priam hádka. Rovnako sa rozdelili diváci, pôsobilo to ako experiment s davovou mentalitou. Nikto nevedel kam má ísť, či už sa treba presunúť, alebo či ostať. Nakoniec sa presunula aj druhá časť za roh, kde sa orchester oddelil od nástrojov, a začal sa hrať s pohybom. Občas bol istý pohyb naviazaný na zvuk, občas nie, občas boli hudobníci v súlade, inokedy vôbec. Kontrolovaná improvizácia bola momentami veľmi zábavná, hravá, detská, pripomínala animovaný príbeh.

Prenádherný bol koncert Johany Kláry Kratochvílovej v jednoduchom minimalistickom šapite, ozdobeného plátnom od umelkýň z AVU. Krásne osvetlený cimbal sa rozohral v harmonickej kompozícií v doprovode elektronicky interpretovaných zvukov búrky. Hrozivé nahrávky hromov dodávali na grádoch dramatickým častiam, rovnako ako intenzívne červené osvetlenie. Hlavnú rolu si však celý čas udržiaval cimbal. Ťažko opísať rozplynutie v okorenenej klasickej hudbe, také treba zažiť.

(NE)VEDOMIE?

V druhej časti vystúpil poľský Rafał Ryterski, KittyChaosPlanet a Oliver Torr. Počas svojich rezidencií sa organicky zladili na spoločnej téme, a hrali sa s ideou vedomia, podvedomia a ako sa miešajú v tom, ako vnímame svoje okolie. Ryterski uviedol na stenu stodoly rozhlasovú hru sprevádzanú premietanými vizuálmi. Queer scifi-fi príbeh bol o veliteľovi vesmírnej lode a dvoch biológoch navštevujúcich planétu Zem po klimatickej katastrofe. Spolu so soundom a vizuálmi sa neuveriteľne realisticky zhmotnil sen (alebo nočná mora?). Aj v otvorenom priestranstve príbeh útočil na všetky zmysly, a pohltil diváka.

Posledné dva koncerty sa odohrali pri remízku na premietacom plátne. KittyChaosPlanet, alebo Jakub Krejčí, a jeho poeticko-filozofický text taktiež rozoberal vedomie, no skôr cez cítenie tela. Text rozoberal ako čas nie je len sekvencia sekúnd a čísel, ale pocit plynutia v tele. Ako sme často odpojení od telesného prežívania, a závislí na vykonštruovaných pravidlách, a ako nás práve fokus na telesnosť vie uzemniť, a pomôcť zorientovať sa. Cestou svetmi videohry vizualizácia prechádzala najrôznejšie prostredia od veľkolepých lesov po Nuselský most. Pomerne monotónna hudba ako doprovod fungovala ako až hypnotizujúci podmaz, ktorý úplne vtiahol vnímanie do obrazu. Podsvietené konáre za plátnom sa stali súčasťou diela, parostroj zas zahaľoval video do tajomna.

Oliver Torr uzavrel festival veľkolepým vystúpením a šialeným, výborne vyprodukovaným zvukom. Dramatické entreé s dronom a syntetickou píšťalou vytvorilo až pocit nebezpečia, dron rozvíril vietor a pôsobil hrozivo. Po choreografií na oblohe umelec odišiel za plátno, odkiaľ premietal zábery z kamier namierených naňho, na lístie, na kameramanku, na zvukárov. Zábery dodávali pocit, že ako divák vidíme všetko, pritom sme nevideli nič. Masívny zvuk a nečakané tvrdé nárazy sa v istom bode premenili až na tanečnú spomalenú sekvenciu, no po chvíli sa vrátili späť. Výborný set zaklincoval výborný večer.

Festival už bol ocenený za svoju nápaditosť, rozmanitosť, a zakorenenosť v priestore. Tým, že každý umelec v dome a okolitých lesoch strávi pár mesiacov a narozdiel od iných festivalov tak príde do priestoru známeho, úroveň pohodlia a teda aj performance je úplne inde. Zaujala aj udržateľnosť konceptu, spomalenie tvorby aj investícia do umelca. Rezidencia kladie dôraz na dlhodobý rozvoj, nie na vytvorenie finálneho produktu za istý čas. Nápady majú čas dozrieť, vyvinúť sa a poriadne vyrásť bez tlaku na výkon. A tým vytvorí sériu zážitkov, ktoré naozaj stoja za to.