Scott Pilgrim vs Praha-managuchi

Poloprázdna venue je nočnou morou každého performera, napriek tomu si ňou prejde snáď každý. Vplyv plnosti sály na problémy s technikou je falošnou premennou, aj tak mám pocit, že každý koncert s nenaplnenou kapacitou, na ktorom som kedy bol, nejaké také mal. Kombinácia daných nepríjemností na performera prenáša tlak, ktorý nie každý zvládne. Obzvlášť náročné to musí byť, keď ste na šou merali niekoľko tisíc kilometrov a otvárate ňou svoju zaoceánsku tour. Práve v takej situácii sa objavili Anamanaguchi, ktorí v pražskom Subzero otvárali európske turné.

V piatok som tu bol na švédskych Weatherday, ktorí mi počas niekdajšej návštevy na slovenskom festivale ArtWife nadšene púšťali Anamanaguchi v sekunde, keď do ruky dostali aux. „Sú to absolútne legendy v rámci chiptune, neviem si predstaviť, že by moja hudba znela rovnako, nebyť nich,” vyhŕknu nadšene, keď im oznámim, že Anamanaguchi tu hrajú o tri dni neskôr. No nikto, koho v piatok stretnem, nepočul o kapele, ktorá svojho času redefinovala vzťah herných soundtrackov k populárnej hudbe. Ich 8-bit soundtracky k Scott Pilgrim hrám v kombinácii so štúdiovými albumami, ktorým uštedrili pozitívne recenzie médiá ako Pitchfork či Anthony Fantano, totiž tvoria veľmi nezvyčajnú kombináciu dvoch hudobných svetov, ktoré presahy nachádzajú málokedy.

V Subzero som – vzhľadom na to, že som nikdy nevidel žiadne anime a discord som od čias pandémie nezapol – asi jediným zástupcom kategórie Anamanaguchi poslucháčov, ktorá ich počúva práve vďaka presahom s alternatívnou hudbou, nie videohernými soundtrackmi. A to je pritom ich posledný album zatiaľ najrockovejší. Najskôr si splní sen ich možno najväčší fanúšik široko ďaleko, Litterbin, ktorý sa po odohraní DJ setu, kedy veľmi príjemne spojil západnou Áziou inšpirovaný hyperpop s techno hardstylom a až metalovými breakdownami, presunul do prvého radu a spieval každý text.

„Hrávame v tejto zostave už vyše dvadsať rokov,” výjde po prvej piesni z úst frontmana Petera Berkmana, ktorého celý čas vnímam ako skutočnú verziu Michaela Ceru aka Scotta Pilgrima. Cez dlhé načechrané vlasy sa skláňa k prenálepkovanej gitare, sťažuje sa na reflektory, ktoré osvetľovač musí vypnúť s výnimkou kulís svetelne reagujúcich na zvuk. Medzi skladbami je úplná tma a ja spomínam na boss fight na konci spomínaného filmu, kde hrá Pilgrimova kapela Sex Bob-omb, zatiaľčo on bojuje o Ramonu Flowers. Tá tu dnes nie je a tak pomyselnému hrdinovi stačí odohrať koncert, aj ten je však vzhľadom na nepriaznivú situáciu mentálnym bojom. Anamanaguchi situáciu zvládajú bravúrne, azda im istotu dodáva práve spoločná história.

Hádžu jeden neuveriteľný riff za druhým, kombinujú staršie energické 8-bitové hity z albumov ako Endless Fantasy (2013) s materiálom z najnovšieho Anyway (2025), na ktorého obale sedia na terase ikonického domu z coveru debutovej platne American Football, čím dávajú najavo svoj primárny vplyv. Cez tracky ako Rage (Kitchen Sink) sa cítim byť na šou v pivnici spomínaného domu, cez starší materiál zas ako na comic-cone. Master je hlasný, čo si najviac uvedomím, keď na pár sekúnd vypadne zvuk. „Nejde mi síce odposluch, ale to sa stáva. Ideme ďalej Praha-managuchi, let’s party!” kričí Berkman. Set, nerátajúc encore, ukončia najprv anime hymnou v kolaborácii s Hatsune Miku a následne coverom dávno zabudnutého meme rapera Maria Judaha. Rýdza emo blaženosť.