Strunový rozprávkar (Gustavo Santaolalla)

Praha zažila výnimočný koncert argentínskeho skladateľa a multiinštrumentalistu v rámci medzinárodnej prehliadky Mladí ladí jazz. Išlo o jeden zo siedmich koncertov v Európe, keď 73-ročný Gustavo Santaolalla sa predstavil v Obecnom dome. Na festivale sa objavili aj belgickí Echt, Colin Stetson z Ameriky o pár dní vystúpi v Kostele Nejsvětějšího Srdce Páně, no meno Santaolalla vyniká.

Santaolalla sa preslávil najmä vďaka filmovej hudbe, za ktorú dostal aj dva Oskary (Skrotená hora a Babel), Zlatý glóbus, skomponoval hudbu aj k videohre Last of Us (2013), z ktorej bol nedávno vytvorený rovnomenný seriál. Santaolalla hraje už od piatich rokov, ako mladý bol v rockovej kapele Arco Iris, kde kombinoval klasický rock s regionálnymi nástrojmi. Kvôli politickej situácií musel odísť na pár rokov do Ameriky, no po návrate sa vybral na turné naprieč celou Argentínou aj s nástrojom ronroco. Práve tento, pôvodom bolívijský strunový nástroj dal názov aj prelomovému albumu Ronroco (1998), ktorým Santaolalla nielen že prerazil v audiovizuálnom priemysle, ale najmä sprístupnil širšiemu publiku kúsok argentínskeho folku.

Ešte pred začiatkom koncertu vystúpil s krátkym príhovorom člen produkčného tímu so slovami, že koncert bude jedna veľká meditácia, tak si užívajte s kľudom. A hneď pri prvých tónoch piesne Way Up bolo cítiť, že zážitok bude výnimočný. Santaolalla rozzvučal sieň jednoduchým zvukom ronroca, ktorý postupne hladko gradoval, a pridávali sa k nemu aj ostatní členovia kapely: brat Javier Casalla, Juan Luqui, Barbarita Palacios a Nicolas Rainone. Svoj srdcový nástroj naplno demonštroval v jeho rytmických, harmonických aj melodických kapacitách, kompozície inšpirovali bohaté skúsenosti a chytľavý utopický optimizmus. Hudba mala značne evokatívny charakter, tanečné a dynamickejšie časti pripomínali scenérie z latinskoamerickej dedinky a pobehujúce deti po uliciach, iné časti dialógy, až bolo cítiť intenzitu jednotlivých replík, odpovedí.

Santaollala v jednom momente krátko opísal vesmír, kde prevláda láska a mier. Nasledoval krásne vybudovaný kúsok s roztriešteným začiatkom a napätými momentmi, a prelial sa do pokojného a harmonického pokračovania s tanečnými sekvenciami, pri ktorých bolo divné sedieť. Počas hrania medzi sebou muzikanti komunikovali pohľadmi, zabávali sa. Nechýbalo ani medley zo spomínanej videohry, ktorá dostala Santaolallu pre mnohých poslucháčov do povedomia.

Pražský koncert tak vo výsledku predstavil krásne osobnosť Gustava Santaolally. Smetanova sieň bola svedkom hĺbavej hudobnej brilancie s argentínskou príchuťou, ktorá sa len tak nevidí, skladby mali kvalitu, ktorá v každom evokovala niečo im vlastné, menila zvuk na obraz. Ako v rozprávke.