Tom Skinner z Yorkea vyzlečený

Z vodojemov, ktoré viedli spod Žlutého kopca, zostali odstavené ventily a zbytky trubíc. Vodojemy boli tri a tuším, že aj ja som sa tu dostal po troch prúdoch. Prvý by mohol byť šialeného bítnika, ktorého nekonečné vety, často plné spoteného tanca, sa nedajú čítať inak ako bebop. Keď Kerouac, nutne aj prúd Kendricka Lamara, lebo džezovo-rapová syntéza To Pimp a Butterfly ma naučila, že sa pod sofistikovanosťou schováva hlavne plameň, ktorý aj cez spoločenské bezprávie nikdy nezhára. No a preto, že by som Toma Skinnera bez pánov z Radiohead nepoznal, posledná a pod veľkým tlakom vytryskuje ich National Anthem.

Podmanivým interiérom sa niektorí uchvacujú nahlas, iní si čakanie skracujú chit-chatom, nedočkavá vrava kvôli akustike naberá kontúry psycho thrilleru. Kvinteto obchádza dav a hrá na akési atypické rolničky, ktorých ozveny nás očisťujú, zrazu totiž mlčíme. Po niekoľkých ševeliacich okruhoch posledný za kit zasadá kapelník, akoby sa uisťoval, že už zlých duchov niet. Odohrajú sa dva-tri jemné notové riadky violončelistky Francescy Ter-Berg s dychármi Chelsea Carmichael a Robertom Stillmanom, v očiach mám pár šťastných sĺz. Prsty sa kladú a duje sa v postupnom uvoľňovaní, bubeník Skinner ukazuje, že to tu stojí a padá na jeho rytme.

Pri úvodných dvoch kúskoch takt preberá. Ako dohrajú, ozrejmuje, že druhá z kompozícii patrila Herbiemu Hancockovi a Tonymu Williamsovi. Priekopníckemu bubeníkovi, ktorý toľko inšpiroval aj jeho debutový album. V rámci londýnskych performances, kedy sa najprv prehrá vo vysokej kvalite kultový album, aby naň mohli hudobníci odpovedať, si vyberá Williamsov Life Time (1964), z čoho vzniká viac než kvalitný prefabrikát pre Voices of Bishara (2022). Teraz sa húpame my, ale aj vystúpenie do druhej polovice, a je isté, že okrem tlstých groovov sa čerpá aj z iných trikov bebopového majstra. Viackrát podobne zahadzuje precíznosť pre zmyselné sabotérstvo – ťahá paličku o obruče, či keď testuje silu blán, prisilne mrská do bubnov.

fotogalerii z koncertu najdete tady

Williamsov Skinner by si sám takýto éter nevybúchal, „sprievodná kapela“ sa v tomto prípade javí ako dešpektový výraz. Set v precíznom slohu trvá na pár sekúnd takmer presne hodinu a každý člen ansámblu dostáva výslnie, basa Toma Herberta neraz znie ako prísny marš. Z jeho úsmevu sa dá odtušiť, že by bolo zbytočné si pýtať setlist, zreteľne si užíva improvizátorský komplot, vrstvené textúry nechce nikto na pódiu ani pod ním uťať. K záveru ešte načrtnutá spojnica na The Smile. Všetku úctu voči Thomu Yorkeovi, naučil ma veľa a dnes som sa presvedčil, že si ako hudobný chameleón vie k sebe nájsť iných svojho druhu. S Greenwoodom a Skinnerom je to úchvatnosť, ktorá tiež otáča festivaly podobné JazzFest Brno. Tak krásne prchavé ego, ako sme mohli počuť spod početných oblúkov, Yorke ale pravdepodobne neznázorní. Je k tomu prílišnou obeťou vlastnej charizmy.