Vek (nie) je len číslo (Joan Baez)

Keď sa povie Joan Baez, vo vzduchu sa objaví zmes rešpektu a očakávania – z prekračovania hraníc bežného koncertu smerom k zážitku spoluúčasti na šesťdesiatročnej kariére, aká nemá obdobu nielen vo folku. Nestarnúca pesničkárska ikona si vydupala pre svoje posledné turné koncertnú zástavku v Bratislave, v meste, kde pred skoro tridsiatimi rokmi žiarila na sklonku režimu aj napriek vypnutej elektrike svetlom nádeje, ktoré ju sprevádza dodnes. Výzor a vôňa Istropolisu tieto časy pripomínali a sála bola dobrým miestom na revíziu nežne vybojovaných hodnôt. Čo sa zistilo?

Jedna bitka vtedy skončila, ale vojna dnes zúri ďalej rovnako v Amerike ako u nás. Hovorilo sa o fandení študentom odmietajúcich v školách zbrane, ako aj o držaní palcov nespokojným davom zhromažďujúcim sa u nás. Časy sa menia, zaznelo v hymne protestsongov, po nej speváčka zaspievala hymnu štátnu. Tú našu... Publikum sa zdvihlo a mierne rozpačito podporilo speváčku, ktorá z papiera spievala presvedčivejšie ako domáci. Myslím, že nie len kvôli mikrofónu. Nad Tatrou sa sťahujú mračná už nejeden piatok, no blýskanie sa konalo hlavne v očiach na pódiu. Okolo šesťsto ľudí v do dvoch tretín zaplnenej sále s divadelným sedením videlo dojímavé vystúpenie odohraté zo srdca do srdca, akoby špeciálne pre každého jedného zúčastneného. Pre vystúpenia Joan Baez od roku 1959 nič nové. Svojím typickým pohľadom prenikajúcim nezvykle hlboko prebodávala v tento večer každú citlivú bytosť. Dialo sa tak za zvuku skvelo zvládnutej interpretácie širokého rozptylu piesní, autorských najstarších aj najnovších, Dylanoviek, amerických folkových klasík alebo rôznych kultových piesní od Simona and Garfunkela až po Toma Waitsa. Ak niekto v takejto speváckej forme hovorí, že zápasí s odchádzajúcim hlasom, je na zamyslenie, aké hlasy počúvame dnes a čo nám hovoria.

Každé slovo nenásilne kraľovalo silou, akú mu môže dať len čas, vytváralo obrazy a ostávalo vo vzduchu dlho po doznení. Okrem presvedčivého spevu a gitary skvele ozvučené vystúpenie dotváral speváčkin syn Gabriel jemnou hrou na perkusie a ako naposledy v NTC v roku 2014 aj Dirk Powell, multiinštrumentalista v pravom slova zmysle. Pár skladieb viac „po americky“ pomohla zaspievať aj Grace Stumberg, spolu s rýchlonohou gitarovou techničkou ďalšia sympatická členka koncertnej výpravy, kde pokojne aj tourmanažéri môžu stáť na pódiu. Poradie skladieb fungovalo, zvukové farby od huslí cez mandolínu, akustickú basovú gitaru až po klavír listovali hudobnou encyklopédiou Štátov, pomalé momenty vyvažovali rýchlejšie, vážne ešte vážnejšie až k tým najvážnejším.

Gro publika tvorili staršie páry, bolo vidieť bývalých ministrov, premiérky, hercov, novinárov, aktivistov, no akosi málo, ak vôbec, hudobníkov. Nie že by folk, a už vôbec nie angažovaný, udával trendy domácej hudobnej scény, ale rozlúčkový koncert Joan Baez predsa nie je stredajšia jam session v kaviarni. Večer ukončili Imagine a Blowing in the Wind. Joan Baez ako skúsená pesničkárka so stovkami vlastných piesní ich nerozlišuje na „vlastné“ či „adoptované“, ale ide skôr po tom, čo hovoria. V tomto čase, na tomto mieste hovorili naozaj veľa, keď na pozadí doznievala celá jedna éra.