Veľká moc a veľká zodpovednosť - Steven Wilson

Steven Wilson nesklamal a ani nemohol. Je taký precízny a celok má premyslený do najmenšieho detailu, že zvyšok scény ani netuší, čo všetko sa dá dotiahnuť takmer k dokonalosti. Mocný a presný priestorový zvuk, pútavý vizuál, floydovský svetelný oblúk nad scénou, presvedčivá zohratosť techniky i kapely. Štyridsaťosemročný Angličan stále viac dokazuje, že náročnejší rock má miesto aj v živote normálneho človeka, tak ako mali miesto v živote našich rodičov Genesis alebo Pink Floyd. Wilson vie robiť mnohovrstvové nahrávky ako nikto. V štúdiu je ako ryba v mori, no na pódiu je stále ako ryba v priehrade, hoc bezpečnej a veľkej. Až zimomriavkové momenty z albumov vyznievajú na živo obyčajnejšie a šťavy je v nich akosi menej, zrejme aj preto, že latka štúdioviek je tak šialene vysoko.

Prvá časť vystúpenia obohatená o filmové projekcie predstavila aktuálny opus Hand Cannot Erase. Odznel silný príbeh mladej dievčiny, ktorá umrela v strede veľkomesta a nikto si to ani nevšimol. Mám pocit, že netrpezlivejšiu časť publika viac bavila projekcia ako hudba, možno tiež z dôvodu, že celý koncert mal odvážne dlhé tri hodiny. Po prestávke sa pokračovalo prierezom tvorby, došlo aj na Storm Corrosion a Porcupine Tree. Práve Open Car, Sound of Muzak, Sleep Together či Lazarus boli vrcholmi večera. Okrem istejšieho spevu v intonácii aj výraze zreje Wilson tiež gitarovo a v pódiovej prezentácii. Jeho nápady tlmočí starostlivo vybraná kapela plná talentu a virtuozity.

Pôsobivo, no v tieni absentujúceho Marca Minnemanna ju viedol Craig Blundell, basoval a falzetom vokály zdobil výrazný Nick Beggs a najviac v sólach improvizoval jediný Američan v tíme, niekdajší Milesov klávesák Adam Holzman. Element štadiónového rocku vniesol do naplnenej sály Watersov šesťstrunový búrač sten Dave Kilminster. Atmosféra sa objavila, ale veľkej hale so zasadacím poriadkom sa podarilo ju výrazne redukovať, ako to veľké priestory vedia.

Wilson dokáže úžasne stavať na základoch artrockových gigantov a na ne umiestniť svoju nenápadnú bosú postavičku, ktorej vie nejakým šikovným nezámerným spôsobom priradiť štatút všestranného umelca kormidlujúceho budúcnosť žánru. Je to veľká výzva plná zodpovednosti. Tú nezvládne sám, a preto je škoda, že pocit zo živého koncertu odkazuje hlavne akoby „len“ naspať na neho. Nie je to vôbec málo a v takom dopade na „civilné“ publikum sa to nedarí možno žiadnemu „novému“ umelcovi z jeho škatuľky za poslednú dekádu! Prinášať nadľudskú hudbu dokázal aj týmto vystúpením a vieme, že nadľudskosť dnes ľuďom reže, ešte viac na rockovom koncerte na sedenie. No prinášať nadľudskú hudbu ľudsky, s pochybami a zraniteľne je niečo, čo ho delí od spoločného miesta vedľa svojich hrdinov na prog rockovom Olympe, na ktorý už Steven Wilson pomaly začína vidieť.