Vesmírny les ožil (Hexvessel)

Nejakým čudným spôsobom to dávalo zmysel. Lesný psych folk rock, čo sleduje nie veľmi široká skupina ľudí zaznie v industriálnej atmosfére pražského Cross Club, a ešte k tomu zadarmo. Koncert otvorili domáci Olaf Olafsonn a the Big Bad Trip s vystúpením hodným svojho názvu. S požehnaním garážovo undergroundovej estetiky sa v maskách prebojovali krátkym, no nie márnym vystúpením, z ktorého zaujala hlavne priečna flauta, niektoré zvukové polohy či intuitívne uchopenie melódie. Kapela sa bez jedného slova k publiku vôbec nesnažila páčiť, a pritom sa možno aj páčila.

Po prestavbe pódium zaplnil mladý štokholmský kvintet New Keepers of the Water Towers a doslova nainfikoval klub svojským space rockom podkutým doom metalom. Sebavedomé kompozície a neokukaný prístup k ich proporciám otvárali nové horizonty, ukotvené v tvrdých aj čistých gitarách, ktoré boli občasne podfarbované klávesmi a perkusiami. Okrem povinných ťažkotonážnych riffových zásekov a transgalaktického zvuku mala kapela v sebe akýsi skrytý poetický nadčasový element, aj vďaka ktorému si myslím, že o sympatických Švédoch budeme ešte počuť.

Keď vyšli na pódium headlineri večera Hexvessel, sála bola už dosť plná. Zaujímavé je, že hlasitosť večera šla s každou ďaľšou kapelou mierne dole a nie naopak, ako býva zvykom. Tento fakt Fínom pomohol a vlastný zvukár nechal naplno vyznieť priestoru, keď miestnosť hudbou zaplnil a nie preplnil. Aktuálny album When We Are Dead je oproti predošlým počinom kapely skôr priblíženie k priamočiarosti a popovosti rocku, no koncertu tento fakt, myslím, práve pomohol. Chytľavé rytmické skladby boli striedané baladickejšími, hudba pekne plynula, spievala a pôsobila atmosférou sily a úprimnosti, ktoré ste kapele uverili. Dav bol prajný, spokojný a nikto nebol v póze, ani na pódiu, ani v publiku, čo pri podobných koncertoch nie je vždy tak. Žiadne pseudo acid vzychanie, žiadne fňukanie nad starými časmi, len dobre zahratá dobrá hudba s dokonale zvládnutou tradíciou v obsahu i forme s pridaním seba. Okrem pestrých hlasových polôh kapelníka McNerneyho zaujal sofistikovaným, od srdca bubnovaním Jukka Rämänen a ešte viac muž pre všetko Kimmo Helén, zvládajúci popri klávesoch aj trubku, husle či vkusný druhý hlas. Z kapely nikto extra nevytŕčal, ani sa nikto neulieval, a každý člen hral bez stresu a pre celok, v tomto prípade pre výborný ozdravný rockový koncert.

Hexvessel s kľudom Angličana šíria svoju „programovú“ gitarovú hudbu medzi rôznych ľudí a komu tento večer nestačila, si okrem trička či platne mohol domov odniesť aj kus ním zachráneného fínskeho lesa, cez ktorého odkaz pripomína kapela, čo pripomínať treba.