Zapálte ohne! (Swans vo Viedni)

First things first. Pozemský život zahŕňa niekoľko zaručených faktov ako smrť alebo to, že aktuálne najlepšou koncertnou kapelou na svete sú Swans. Idylické bývanie na vidieku s rodinkou zase znamená, že na koncert veľkých mien sa nejak často nedostanem, dcérka sa narodila v roku, keď vyšiel The Seer, takže naživo som ich zastihol až tohto roku. Ako labutí panic nemám s čím porovnávať, aj keď s čím porovnávať? Swans, to je kategória per se. Čakal som, že nad vstupom do viedenskej Areny bude vysieť nápis ako pred Aligieriho peklom: Lasciate ogni speranza, voi ch'entrate. Ráno ma rozbolela osmička, tak som po antibiotikách a pár pivách bol v správnom malátnom rozpoložení, skoro celé vystúpenie Pharmakon som nervózne prefajčil vonku, chcel som sa sústrediť iba na to, čo malo prísť po nej. Keď Gira dáva 100% pozornosti, dám aj ja.

Začínalo sa pozvolna jednou z nových skladieb Frankie M, perkusionista valil dosť dlho tribálne vzory na gong (ten stihne počas koncertu inak pozaunu, trúbku, dulcimer...), kým sa pridával zvyšok kapely, a na to, že sme stáli pár krokov od pódia, nekonalo sa žiadne praskanie ušných bubienkov. Dúfam, že v Lucerne budú hlučnejší! Tranz sa plíživo začínal približovať. Zatváram oči, blažený úsmev a už sa len potápam do mohutánskych zvukových vľn. Kabinet Dr. Caligariho, ktorý je vedený prísnym pohľadom zachmúreného profesora Giru. To, o čo sa pokúšali kedysi Doors, dopracovali Swans k dokonalosti, skladby sa naťahujú do nekonečna, Apocalypse Now, HERE, NOW! Celá kapela posadnutá hľadaním správneho groove, len tu nie sú hipíci tancujúci okolo ohňov, len na mieste prestupujúce individuá, v ktorých horí plameň mimotelového zážitku. Sme v skušobni Swans a berú nás na rituálny zážitok.

Keď som občas otvoril oči, Kazateľ s rozpaženými rukami buď ukazoval, ktorý z nástrojov má isť ešte vyššie, alebo sa s publikom z pódia rozmachom delil o energiu, ktorí tam táto banda alchemikov varila za živa. Mal som pocit, že najväčšia gitarová sila leze od Christophera Hahna a jeho lap steel gitary, žul pri tom žuvačku takým tempom, že to vyzeralo, ako keby to prehnal so speedom, inak všetci gitaristy oči na Girovi a chekujú kam ďalej, iba Thor za bicími sa tváril spoločne so sivobradým dlháňom na gitare, akokeby hrali v miestnej garáž-punkovej kapele. Mám rád dlhé filmy a dlhé koncerty, aby som sa mohol pohodlne usadiť a dostať do témy, tu som pohodlný nemohol ani nechcel byť a niekomu sa možno zdalo vyše dva a pol hodiny príliš, ale ja by som po poslednej Bring the Sun/Black Hole Man kludne nechal Arenu explodovať, vyvetrať a pokračujeme!!! Nádhera, temné sily poctené a zažehnané, aj som zabudol, že mám nejaké zuby. Som vyliečený. Čím viac času ubehlo od koncertu, tým sa mi to zdá menej uveriteľné. A chcem to zažiť znova!