Zeman, muži, Brno... taká bola Mucha v Sono Clube.

Jedinečná kupola brnenského Sona sa týči do ulice ako Hviezda Smrti, ale ja tajne dúfam, že dnešný večer bude o čosi príjemnejší ako hviezdne vojny. Dnes je totiž na programe niektorým dobre „známa“ Mucha. Domáca kapela, ktorá nedávno prišla s novým album, si za miesto krstu zvolila Sono Centrum.

Väčšina obecenstva sa do sály až tak neponáhľala, a tak krátko po ôsmej hodine bol priestor zaplnený po väčšine sediacimi divákmi. „Recitační“ kapela Vítrholc je zaujímavým projektom. Pôvodne ste ich mali možnosť vidieť doslova len na papieri, ale keďže im podľa ich vlastných slov „taky mrdá v hlavě“ , svoje básne spojili s hudbou. Po prvej skladbe sa možno urazilo zopár prítomných hipsterov, následne sa viac rozbehol hudobný podmaz. Ten bol spojením rockovejšej gitary, ale aj elektroniky. Obsahovo sa Vítrholc vyjadrili ku vzťahom, Sparte a za ohlasu publika aj k prezidentovi. Samozrejme, ku všetkému boli mierne povedané kritický. Osobne by som si dokázal predstaviť tieto texty prednesené literárne, na čítaní, spojenie s hudbou v koncertnej podobe ma toľko neoslovilo.

Aj z publika bolo zrejmé, že Čokovoko ako predkapela číslo dva sú populárnejším zoskupením. Dámska dvojica je nielen v Brne pojmom a aj v tento večer ukázali prečo. „Tanečné“ kreácie v adekvátnom ohoze, doplnené klasickými textami. Dostalo sa na všetky známe veci ako napr. Mám ráda, Brno, Monogamie alebo Etapy. Svojím spôsobom sú Čokovoko podobné Vítrholcu, text a obsah má prednosť pred hudbou. Ich texty sú však oveľa viac hravé, obsahovo aj lyricky, východiskovo podobné Muche. Čokovoko sa na nič nehrajú, ak nepoznáte ich spôsoby prezentácie, môže vás to odstrašiť. Presne o to im však ide.

Po prídavku už prišla na rad Mucha. Hudba vychádzajúca z punku, rocku, ale aj iných žánrov, doplnená o dvojzmysly, humor a surové pocity, mala rozhodne energiu. V prvej polovici kapela odohrala takmer celý prvý album Slovácka epopej, refrén známej skladby Ježíš určite dostal všetkých a pobavil kritický mix skladieb slovenského popu. Skladba Chlapi sú kokoti bola sprevádzaná tak trochu pompézne, vystúpením štvorice baletných „futbalistov“, aby sa z toho na konci vykľul rýchly krst CD. A v druhej polovice odznela veľká časť albumu Josefene.

Ak niekto v minulosti videl Nikolu Muchovú hrať v niektorej brnenskej putyke, asi sa nemohol zbaviť pocitu, že v nóbl prostredí Sona to celé akosi nesedelo. Nič to však nemení na tom, že Mucha odohrala výborný koncert s niekoľkými prekvapeniami, ktorému nechýbala energia, a prekvapivo aj okázalosť.